S Lukášem Polákem o románu Kriaky, literárním i filmovém hororu a plánech do budoucna
Je mi ctí představit českému čtenáři Lukáše Poláka, autora knihy Kriaky. Slovenským čtenářům fantastiky ani milovníkům slovenské hudby tvrdšího ražení není nijak neznámý, ba právě naopak.
Jak bys sám sebe přiblížil někomu, kdo tě nezná? Jaký jsi a co máš rád?
Zdravím do redakcie Děti noci. Ako môže moja tvorba napovedať, som veľký fanúšik hororu, či už filmového, alebo knižného, značnú časť voľného času venujem práve tomuto desivému umeniu. Či už sa bavíme po autorskej, alebo fanúšikovskej stránke. Zároveň obľubujem metalovú hudbu, obzvlášť tvrdšieho kalibru ako black metal či death metal, ale mám rád aj klasiky ako The Cure, Rush, Joy Division alebo Pink Floyd.
Opísať sám seba je stále ťažké, hlavne aby to nevyznelo narcisticky a umelo. To, že som si knihu vydal sám a celé to potiahol do úspešného konca, môže niečo vypovedať o mojom zapálení pre vec, túžbe posúvať sa a zlepšovať. Viac už nechám na čitateľovu predstavivosť.
Jak bys představil svou tvorbu, a to nejen tu povídkovou, nýbrž i tu redaktorskou?
Redaktorskou tvorbou to vlastne celé začalo. História môjho písania sa začína pred desiatimi rokmi v In Vivo Magazíne, kde som sa venoval histórii rockovej hudby. Následne som prešiel do metalového magazínu Metalexpress, dva roky som písal pre česko-slovenskú podobu časopisu Rock Hard a päť rokov dozadu som založil vlastný portál Hlukoskop, kde som stále šéfredaktorom a venujeme sa výhradne slovenskej undergroundovej scéne.
Čo sa týka redaktorskej práce z iného súdku, pred rokom som sa pridal aj do tímu Scifi.sk, kde mám na starosti recenzie na hororové filmy a knihy.
Zároveň na svojom profile Lukáš z Kriakov okrem propagácie vlastnej tvorby dávam tipy a recenzie na staré a nové hororové knihy a filmy, unboxingy a iné zaujímavosti zo sveta hororu. Nájdete ma na Facebooku, Instagrame a aj na TikToku.
Čo sa týka fantastiky, v mojom prípade hororovej beletrie, venujem sa tomu štyri roky. Začínal som tvorením rôznych poviedok, veľká časť je uverejnená na stránke scifi.sk. Ide prevažne o poviedky kratšieho rozsahu a cítiť z nich moje najväčšie vzory – Stephen King a H. P. Lovecraft.
Nedávno ti vyšla debutová kniha Kriaky. Jak vznikala? Co ti práce na ní dala a co vzala? Můžeš čtenáři přiblížit i výhody a úskalí vydání samonákladem?
Námet na knihu som mal v hlave už dlhšie, chcel som niečo s príšerami, telesnou zmenou postáv a osadené do malej dediny. Po x-tom pozretí jedného z mojich obľúbených filmov – In the Mouth Of Madness od Johna Carpentera – ma napadla iskra príbehu. V tomto filme je obraz, ktorý sa neustále mení. Najprv sú na ňom dve postavy a jazero, no postupom času, ako dej plynie, sa osoby menia na monštrá. Vtedy mi „ťuklo“ a povedal som si – „toto je ono“. Tým sa položil stavebný kameň dediny Kriaky, čiže som si povedal, že vytvorím dedinu, uprostred ktorej bude jazero ovplyvňovať jej obyvateľov a meniť ich na neľudské bytosti.
Ako nastúpila korona, bol som jeden zo „šťastlivcov“, ktorí dostali výpoveď, vízia novej roboty nedohľadne, tak som si povedal, že teraz je vhodná doba pustiť sa do knihy. Prešli necelé štyri mesiace a mal som hotovú hrubú podobu knihy. Potom prišla skutočná zábava – riešiť poznámky a úpravy od betareaderov, nájsť si profi korektúru, grafika a samotnú tlač.
Písal som každý deň, bol som na seba prísny a musel som denne napísať aspoň jednu stranu. Kniha mi dala veľa skúseností z hľadiska toho, ako si vybudovať systém písania a tvorby príbehu, vďaka tomu už viem, ako postupovať a tvoriť nové diela. Čo mi zobrala? Asi len čas strávený na stoličke s notebookom, ktorý som mohol stráviť s rodinou, ale moja priateľka je tiež umelkyňa, nájdete ju ako Alexandra Power Art – kreslí, ako dôkaz jej talentu môže poslúžiť obálka knihy, ktorú namaľovala ona, a tak mala pochopenie pre moju autorskú činnosť a ako bonus ma neustále podporuje.
Samovydanie bola vlastne jediná cesta, ako dostať KRIAKY do sveta, vydavateľstvá nemajú čas na čítanie toľkých textov, obzvlášť nie prvoautorov, čiže som si musel poradiť sám. Bol to dlhý boj, zabralo mi to niečo vyše roka, no som rád, že je to vonku.
Výhoda samovydania je, že som mal nad všetkým kontrolu od výberu papiera, titulného obrázku až po distribúciu. Nikto mi do toho nerozprával, čo je zároveň aj nevýhoda, kdeže som nemal odbornú pomoc, ktorá by sa zišla. Najväčší problém samovydania je nájsť odpoveď na otázku – Prečo by si niekto mal kúpiť knihu od prvoautora, ktorý si ju vydal sám? Snažím sa stále hľadať odpovede, no je to ťažké. Určite jednoduchšie by to bolo cez vydavateľa, snáď niekedy v budúcnosti.
Název fiktivní obce sis vymyslel sám. Co tě k němu a k její finální podobě inspirovalo a co tě celkově vedlo k jejímu zasazení do prostředí východního Slovenska?
Áno, názov Kriaky som si vymyslel sám, a to z dôvodu, že sa mi ten názov páčil, ako znie. Ja som pôvodne z východného Slovenska, konkrétne Betliar a Rožňava, a práve dedina Betliar, kde je krásny kaštieľ a park, sa stala mojim hlavným zdrojom inšpirácii. Zároveň námet na dedinu, ktorá sa nachádza po obvode jazera, pochádza z obce Dedinky, ktorá je ovinutá okolo vodnej nádrže Palcmanská maša, a je to tam krásne, akurát pre hororový príbeh.
Dedina Kriaky nie je však môj jediný výmysel, postupne, hlavne teraz poviedkami, si tvorím niečo ako hororový okres s fiktívnymi dedinami, kde umiestňujem svoje príbehy. Okrem Kriakov už mám dedinu Močiarne (poviedka – Výkrik v Močiarnom) alebo Ľudolačno (poviedka – Ľud Lesa) a týmto spôsobom pokračujem aj v mojej aktuálnej tvorbe.
V anotaci ke knize Kriaky jsi přiznal, že jsi velkým milovníkem tvorby Stephena Kinga a H. P. Lovecrafta, což je v tvém textu ve velké míře znát. Přibliž čtenářům svou vášeň k těmto dvěma hororovým velikánům.
Stephen King bol môj vstupný kľúč do sveta kníh a literatúry. Začalo to dielom Príbeh vdovy Lisey, ktoré do teraz milujem, následne prišli knižky ako Tommyknockers, To, Geraltova hra, Nezbytné veci, Prekliatie Salemu, Osvietene alebo séria Temná veža. Milujem jeho cit pre tvorbu postáv, zaujímavého deja a hlavne to, ako vie vybudovať atmosféru, ktorá mňa, ako čitateľa, dokáže hneď pohltiť. Do teraz ho považujem za veľký zdroj inšpirácii.
Po Kingovi som sa dostal k Lovecraftovi. Pre mňa je to jeden z najlepších spisovateľov, a hlavne z dôvodu, že mi jeho texty neprídu ako literatúra, ale mágia, portál či kúzlo, ktoré ma vie preniesť do temného a desivého sveta. Táto jeho schopnosť je pre mňa niečo fascinujúce a do teraz si čítam jeho diela a neprestáva ma fascinovať a inšpirovať. Zároveň musím povedať, že jeho príbehy nestarnú, ale stále vzbudzujú ten znepokojivý pocit pri čítaní. Dokonca jedna moja poviedka – Výkrik v Močiarnom – je akási pocta nemu a hlavne mojej obľúbenej novele Hrôza v Dunwichi.
Co nejbizarnějšího jsi viděl či četl? Co bylo to, co tě nejvíc dostalo/překvapilo, anebo pro tebe bylo úplně přes čáru?
Najviac milujem na fantastike, pre mňa skôr hororovej, že stále objavím nových hororových umelcov, ktorí ma dokážu niečím prekvapiť a dostať. Úplne najviac ma v poslednej dobe dostal spisovateľ John Langan a jeho Rybár. Je to novodobá „lovecraftovčina“, ale nie prvoplánová, čiže tam nenájdeme bájne Cthulhu, Necronomicon a podobne, má to vlastný príbeh a svet, no zároveň v tom cítiť takú hrozivú a veľkú temnotu ako od samotného majstra Lovecrafta. Taktiež ma teší, že som za posledné obdobie objavil hororových velikánov ako Thomas Ligotti, Clark Ashton Smith alebo Jack Ketchum, ktorí ma hrozne bavia a inšpirujú.
Najbizarnejšie? Uviedol by som tu dva rozdielne filmy. Prvý je šialený japonský horor HAUSU z 1977, je to doslova karneval hororových bizarností a nepríčetností v jednom filme. Ako druhý film by som označil TUSK, ide o bodyhoror, kde z človeka spravia mroža. Je to správne creepy a šialené. Odporúčam obidva kúsky.
V poslednej dobe ma hlavne hnevá celý ten trend remakeov, rebootov a podobne, kde sa väčšinou len žije zo slávy originálov a priživuje na veľkých menách. Práve preto som rád za každého umelca, ktorý si vytvára vlastnú autorskú tvorbu. Z nových filmárov oceňujem tvorbu ľudí ako Jordan Peele, Ari Aster, David Bruckner, Robert Eggers alebo aj James Wan.
Taktiež sa môžem priznať, že milujem starého autora, ktorý je veľa fanúšikmi, podľa mňa neoprávnene, zhadzovaný, a je ním Lucio Fulci. Milujem jeho drsné, praktické a gore masky a temné béčkové príbehy. Je to jedna z mojich slabostí.
Kdyby sis mohl vybrat jedno místo vytvořené představivostí tvůrce fantastiky, na němž bys chtěl žít nebo jej alespoň na nějakou dobu navštívit, které by to bylo?
Neviem si vybrať medzi dvomi. Derry a Dunwich. Na jednej strane by som chcel vidieť tie známe miesta, kde za každým rohom číha TO, alebo stretnúť tú super partiu detí – klub lúzrov a pridať sa k nim. Možno by som sa zaľúbil aj ja do Beverly. Ktovie?
Zároveň by som sa rád pridal k doktorovi Armitage, pohovoril si s Wilburom Whateleym a vybral sa na vrchol hory, k oltáru a postavil sa zoči-voči neviditeľnej, neľudskej príšere v podobe brata Wilbura Whateleyho. Bol by to neskutočne temný zážitok. Azda ten príbeh pozná každý a nedal som veľký spoiler.
Jaké mytologické zvíře bys měl rád za domácího mazlíčka a proč?
Vybral by som si Charybdis, podľa antickej mytológie morská obluda predstavujúca nebezpečný vír v dnešnej Messinskej úžine. Našiel by som si domček blízko miesta, kde by žila a odoháňala by ľudí, sem-tam by som jej hodil nejakého neprajníka a ja by som mal pokoj a kľud na písanie hororu.
Je nějaká vášeň či závislost, které na oko neustále vzdoruješ, jen abys jí nakonec vždy s chutí opět podlehl?
Okrem vášni k hororu (filmovému a knižnému), ale tomu ani nevzdorujem a skôr sa tým pýšim, mám ešte slabosť pre dobré craftové pivo. Hlavne tie novodobé štýly ako NEIPA, DDH IPA, dezertné Stouty alebo rôzne Sour pivká. Bránim sa tomu, ale stále nejakému kúsku podľahnem. Milujem hlavne pivovary ako Zichovec, Hellstork, Sibeeria, Wywar, Chroust, General, Čierny Kameň, Unorthodox či Stupavar.
Co chystáš do budoucna pro své stávající a, věřme, i přibývající nové budoucí čtenáře?
Bude toho dosť, dokonca aj tento rok. Na jar vychádza nový hororový časopis Charon, bude dostupný v elektronickej podobe a súčasťou neho bude aj moja najnovšia poviedka Ľud Lesa, ktorú som spomenul v rozhovore. Príbeh sa nesie v znamení bodyhororu, označil by som ju ako prevrátenú myšlienku spätosti človeka s prírodou a môže taktiež zaujať fanúšikov Junji Ita alebo Lovecrafta. Dej sa odohráva v dedine Ľudolačno, jednej z mojich vymyslených dedín v mojom fiktívnom okrese.
Na prelome jari a leta sa dostane vonku zbierka poviedok vydavateľstva Príbeh s názvom Prekliata zbierka. Pod ňou bude podpísaná skupina autorov, vrátane mňa, kde budem mať svoje dve poviedky. Spomínaný Výkrik v Močiarnom a detektívna poviedka so zaujímavým a hororovým rozuzlením s názvom Hlava pána botanika.
Ďalej mám v pláne pustiť sa do písania druhej knihy a chcel by som ju dopísať do konca roka. Mám už námet, aj vymyslenú dedinku z môjho okresu, kde príbeh zasadím. Teoreticky by mohla byť na svete budúci rok a mám zatiaľ dohodu s vydavateľstvom Príbeh, pod ktorým by mala vyjsť.
Ďakujem veľmi pekne za priestor v magazíne deti-noci.cz, vážim si to a pozdravujem čitateľov a fanúšikov hororu.
Odkazy:
https://www.facebook.com/lukaszkriakov
https://www.instagram.com/lukas_z_kriakov/
https://www.tiktok.com/@lukas.z.kriakov
https://www.facebook.com/AlexandraPowerArt
https://www.instagram.com/alexandrapowerart/
