Peter „Cwoky“ Murín o fotografování, knižních obálkách a hororu
Mohlo by se říct, že není víc než slovo. Nebo by se mohlo říct, že není víc než vizuální vjem. Peter „Cwoky“ Murín o tom ví své. Začínal jako povídkář, spisovatel Mark E. Pocha mu to prý ale rozmluvil, aby našel svou cestu někde jinde. A to se stalo ve vizuálně představovaném hororu.
Peter „Cwoky“ Murín se stal fotografem a ve světě fotografií je již docela uznávaný. Jeho fotografie zdobí nejeden zahraniční časopis a nejednu knižní obálku, o stěnách lidských příbytků, na nichž visí tištěné reprodukce jeho děl, ani nemluvě. Prostě jeho vizuální pojetí a podoba světa plného hororu je více než úchvatná!
Co tě od potřeby seberealizovat se spisovatelsky vedlo nakonec k hororové fotografii?
Písanie bolo vlastne na úplnom začiatku môjho umeleckého vyjadrenia. Začalo to ešte na strednej, a dokonca som bol na prijímacích skúškach v Banskej Bystrici odbor filmová dramaturgia a scenáristika. Žiaľ ma neprijali. Keďže k hororovému žánru som inklinoval už od detstva, tak aj moje prvé poviedky boli hororové. Zúčastnil som sa aj súťaže ohnivé pero, kde po prvotných neúspechoch moja ďalšia poviedka Dym skončila, myslím, na piatom mieste.
Nemôžem povedať, že by mi to Mark E. Pocha nejak „rozmluvil“. Ja som ho vtedy ešte nepoznal a on mi stále pod poviedky písal komentáre a dával ma dole. 😃
Co pro tebe horor znamená, když už se tvé civilní zaměstnání samo o sobě tváří jako dostatečně děsuplné, zabírající celý tvůj svět. Co o své práci na patologii prozradíš?
Horor ako žáner pre mňa znamená všetko. Všetko sa točí okolo toho. Celá moja umelecká tvorba. Je to taký môj životný štýl. Niekto je napríklad vegetarián, no a ja som zase horor maniac. 😃 Určite pochopíte, že nič, čo sa týka mojej práce, nemôžem verejne hovoriť a publikovať. Snáď bude stačiť, že je to náramne ťažká práca. Fyzicky aj psychicky.
Jak vznikají tvé fotografie? Vždyť nelze říct, že jde jen o motiv.
Obrazy mojich fotografií vznikajú v mojej hlave. Vždy to príde nejak samé od seba. Buď niekde niečo vidím, čo ma inšpiruje, alebo zažijem nejakú situáciu. Snažím sa čerpať čisto zo svojho vnútra. Nechcem kopírovať nikoho štýl. Práve naopak. No a keď už mám v hlave ucelený obraz, tak nastáva výrobná fáza. Maska, kostým a rekvizity. Samotné fotenie a edit je už len taká čerešnička na torte…
Co z fantastiky tě motivovalo a motivuje? Co ti dává křídla?
Mojim najväčším motivátorom bol v mladosti určite Stephen King. Hlavne keď som písal. Ale samozrejme aj teraz. Z filmu je to napríklad James Wan, Quentin Tarantino a určite Tim Burton. Všetci sú to úplní šialenci v tom, čo robia. A to sa mi neskutočne páči.
Čo sa fotografie týka, bolo obdobie, kedy bol môj obrovský vzor Jan Saudek. Potom som trochu pritvrdil a na rad prišiel J. P. Witkin. Jeho morbídna tvorba ma dosť fascinovala… A krídla mi dávajú dobré drogy 😃
Co bys řekl o tvořivosti? Co tě pohání?
Hnací motor v mojej tvorbe som pre seba ja sám. Snažiť sa prekonávať a robiť veci zakaždým lepšie a lepšie. V mojej hlave sú niekedy veľmi búrlivé myšlienkové procesy a väčšinou z toho vznikne ešte väčšia šialenosť, ako bola tá pred tým…
Tak isto ma poháňa úspech. Presadiť sa v tejto sfére umenia a byť v nej najlepší. Možno to vyznie egoisticky, ale ja som taký, že keď už niečo robím, tak to robím poriadne.
Jak na tvou seberealizaci nahlíží tvoje rodina?
S týmto som nikdy nemal problém. Moja rodina mi fandí. Manželka ma podporuje vo všetkom. Jej podpora znamená pre mňa veľa a viem, že bude vždy stáť po mojom boku. Môj najväčší fanúšik je moja dcéra Stela. Čo viac si môže rodič priať? A moja mama mi raz na mojej výstave fotiek povedala, že je na mňa hrdá. Tak snáď je s tým tiež v pohode. 😃
Co tvá rodina říká na to, jaký jsi a jaká tvá tvorba z tebe vychází?
Aj napriek tomu, akú mám tvorbu, sa snažím žiť normálny život. Som milujúci manžel a rodič. S manželkou sa rád veľa rozprávam, dcére čítam na noc rozprávky, chodíme na výlety. Skrátka, usporiadaný život. Snažím sa „prepínať“ medzi týmito dvomi svetmi. Svetom na slnku a v tme. Keď to potrebujem, tak zaleziem dole do svojho ateliéru. Tam tvorím a vymýšľam nové veci. Niekedy je to ťažké, ale snažím sa zbytočne nezahlcovať svoju rodinu temnotou, ktorú mám v sebe.
Jsi autorem několika obálek knih. Jak řešíš takový motiv?
Ak mám byť úprimný, tak ani neviem. Ono to príde samé. Musím precítiť odkaz tej knihy a určite mi v tom pomáha aspoň stručný náhľad. Celý proces tvorenia obálky je o komunikácii medzi mnou, autorom a vydavateľstvom. Predostriem im svoj námet, a keď sa im páči, tak idem nato. Dôležitá je komunikácia. Niekedy to ide hladko, inokedy nie. Spomínam si, že obálku na knihu ONI pre Marka E. Pochu som musel prerábať aspoň desaťkrát. Ale myslím, že to stálo zato.
Tým, že ja robím fotené obálky, je to možno o trochu ťažšie. Pre obálku na knihu PRASA od Ivana Kučeru som sa brodil v prasacom chlieve. A to prasa bolo fakt dosť veľké. 😃
Prozraď na sebe něco, co ví maximálně tvá žena.
No keďže to vie len moja manželka, tak je to niečo, čo by malo zostať len medzi nami dvoma 😃
Narodil som sa v znamení panny a na mňa charakteristika tohto znamenia sedí na dvesto percent. Som puntičkár a mám rád poriadok. Veľa ľudí to o mne nevie, ale som istým spôsobom perfekcionista. To sa samozrejme snažím pretaviť hlavne do svojej tvorby.
Ve světě o tobě a tvých fotografiích již vědí. Inu, pochlub se svými úspěchy.
Mám za sebou množstvo výstav doma, ale aj v zahraničí. Ako jeden z mála umelcov bez umeleckého vzdelania som mal možnosť prezentovať svoju tvorbu v Bratislavskej Umelke na Bineále úžitkového umenia.
Moje fotky boli uverejňované v domácich a zahraničných magazínoch. Hlavne z môjho zatiaľ posledného ukončeného projektu Beauty. Tie fotky mali fakt úspech a boli uverejňované hlavne v Rusku, Holandsku a Francúzku.
Za môj veľký úspech považujem spoluprácu s belgickými Mothmeister. No a moje masky našli svojich majiteľov všade po svete. Od Európy až za veľkú mláku.
Veľmi ma teší, keď mám možnosť vytvoriť nejakú novú knižnú obálku…
