Jak vznikal hororový časopis Charon a jak se k němu dostali první autoři?

V našem českém a slovenském žánrovém rybníčku se urodilo něco, co si zaslouží pozornost čtenářů hororu. Je jím čerstvě vydané první číslo slovenského online hororového časopisu s názvem Charon, v němž naleznete šest hororových povídek.

Položil jsem šéfredaktorovi Radoslavu Kozákovi a všem zúčastněným autorům dvě otázky. V té první mě zajímalo, jak se vlastně autoři dostali ke spolupráci s převozníkem Charonem, a druhá mířila na poodhalení inspirace k námětu povídky a jejího vzniku.

Radoslav Kozák, šéfredaktor:

Bájka o tom, ako sa CHARON na plavbu vypravil

Časopis CHARON vznikol ako iniciatíva určená pre hororových autorov a čitateľov na Slovensku, ale aj v Českej republike. U nás sa toho v rámci hororu veľa neurodí – a ak sa aj urodí, tak si to nikto neutrhne a nenapečie z toho koláč, iba sa to nechá spadnúť na zem a zhniť… No, asi som sa trochu stratil vo vlastnej metafore, ale chcem tým povedať, že na Slovensku nevychádza veľa hororových kníh. Existuje pár súťaží a časopisov v rámci fantastiky, kde je tento žáner tolerovaný asi ako opitý a trochu čudácky strýko na rodinnej oslave, ktorého tam nikto nechce, ale je pokrvný príbuzný, celkom solventný a nemá vlastných dedičov, takže sa ho neodvážia vyhnať. A je to škoda, lebo u nás toho nevyšlo veľa ani takým velikánom, ako je H. P. Lovecraft, napriek tomu, že knihy Stephena Kinga či Jozefa Kariku mávajú často v kníhkupectvách pomaly vlastnú sekciu. Bol by som preto rád, aby sa dostali do povedomia aj ďalší autori – najmä domáci, ale aj svetoví. No slovenské vydavateľstvá zväčša nemajú o horor záujem.

Raz som v jednom veľkom bratislavskom kníhkupectve podľahol naliehaniu predavača a povedal mu, aké knihy hľadám. Do minúty ich okolo mňa bolo päť, bezhlavo behali od poličky k poličke a snažili sa nájsť horor. Bezúspešne. Ja mám tento žáner rád a celkom ma to frustruje. Preto som sa rozhodol (napriek všetkým výhradám vlastného zdravému rozumu a nedostatku času), že skúsim vydať takú slovenskú obdobu českého Howarda, do ktorého inak sám prispievam (poviedkami aj článkami), ale zameranú hlavne na príbehy. Cieľ bol v časopise (aj keď len elektronickom) zhromaždiť hororových autorov a ponúknuť im možnosť propagovať sa vlastnými dielami. Aj preto je CHARON zadarmo, aby bol čo najviac dostupný. Je to v podstate taká dobre mienená propaganda toho najtemnejšieho, čo sa u nás napísalo.

Keďže som však nevedel, kde začať, a veľa autorov som osobne nepoznal, jediné logické riešenie bolo obrátiť sa na toho najpovolanejšieho, teda Honzu Vojtíška, šéfredaktora Howarda. On prisľúbil poviedku a bol ochotný odpovedať mi aj na pár otázok. Dokonca to bol on, kto vymyslel skupinový rozhovor. No a potom som sa snažil osloviť ľudí, ktorým buď niečo hororové vyšlo, alebo takých, ktorých poviedky som poznal zo zbierok alebo iných časopisov (ideálne oboje). Vykryštalizovalo sa z toho naozaj zaujímavé zoskupenie šiestich exotov v pomere štyria Slováci a dvaja Česi. Taká zostava sa mi celkom páči, takže myslím, že by som ju rád zachoval aj do ďalších čísel a dal tak možnosť hororovým spisovateľom z oboch krajín.

Môžem prezradiť, že zoznam autorov na druhé číslo je už plný a malo by vyjsť ešte tento rok. Ale najdôležitejšie je, aby si CHARON našiel čitateľov. Bez toho to totiž nepôjde. Je to médium, ktoré má priniesť horor bližšie k ľuďom (áno, uvedomujem si, ako to znie, ale určite nie som jediný šialenec, ktorému je tento žáner blízky). Takže dúfam, že celá iniciatíva neostane bez odozvy. Urobili sme, čo sme vedeli, teraz potrebujeme pomôcť tým, že sa dostaneme k čitateľom. Aj preto som veľmi vďačný za túto možnosť na chvíľu zavítať medzi Deti noci. Cítim sa tu ako doma.

Uvedomujem si, že je to iba chabá náplasť na nedostatok hororu na našom trhu, úplný začiatok. Ale môže prispieť k tomu, aby si ho vydavateľstvá všimli a dali šancu aj tejto literatúre. Koniec koncov, rád by som nadviazal spoluprácu aj s nimi. Propagovať domácu tvorbu je otázka nie iba autorov, ale aj ich vydavateľstiev. Ak by sa z CHARONa stalo miesto, kde si bude môcť čitateľ prísť pozrieť všetko dôležité, čo sa u nás v rámci hororu chystá, bolo by to naozaj skvelé! Zatiaľ im v poviedkovej forme ponúkame aspoň ukážky toho, čo autori dokážu.

Zuzana Droppová, autorka povídky Ďakujem, tetuška:

Bývam v Bruseli, miliónovom meste, kde jedného človeka už nikdy nemusíte stretnúť znova. Začiatkom decembra som v chladné pondelkové ráno išla do obchodu a zbadala som žobrajúcu rodinu. Dobre živená matka sedela na matraci a dvoch dekách pri vchode do metra a jedla bagetu so šunkou. Vedľa nej sedel otec a pil pivo. Hľadel pri tom do iPhonu, občas grgol.

Ich dve deti sa motkali pomedzi uponáhľaných ľudí a pýtali peniaze. Nevyzerali, že by mali veľký úspech. Neboli vychudnuté, nevyzerali zúfalo.

Matka si to asi uvedomila, tak zavolala obe deti k sebe. Chvíľu na ne niečo nazlostene hovorila. Potom jej chlapec i dievča odovzdali bundy. Ostali len v tričku a akomsi tenkom, doma štrikovanom svetríku na gombičky. Vzala im aj šáliky. Ovinuli si ramená okolo tela.

Ich mama znova niečo zavelila. Rukami pošúchali po uchodenej, zaprášenej zemi a otreli si líca, aj čelo, aby vyzerali špinavo a úboho.

Zafungovalo to. Dievča hneď dostalo od staršej pani mincu. Matka vyzerala spokojnejšie. Odhryzla si znova z bagety a zadívala sa iným smerom.

Myšlienky mi vírili hlavou, cítila som zmes ľútosti a odporu. Všetok ten hluk v mojej hlave silnel, až som sa nakoniec rozhodla napísať na tento námet poviedku.

Aj v 21. storočí ešte stále existujú ľudia, ktorí svoje vlastné deti zneužívajú na prácu v neprijateľných podmienkach.

Ako tieto príbehy končia? Niektoré sa nikdy nedozvieme. A iné dozvieme…

K spolupráci v časopise Charon nemám dlhy príbeh. Radoslav Kozák ma poznal už dávnejšie ako spisovateľku a ilustrátorku a jednoducho ma oslovil.

Bomba, však?

Ingrid Rudavská, autorka povídky Nemá odpoveď:

No, u mňa tie nápady prichádzajú len tak samé, proste mi nápad skrsne v hlave a hneď idem písať. Nepremýšľam nikdy dopredu.

Ohľadom spolupráce, priznám sa ti, ja si nepamätám, ako to bolo, či si ma oslovil ty, či ja teba…joj, prepáč mi, ja mám problémy s pamäťou. Ty si spomínaš?

Takže Nemá odpoveď vznikla na základe sna, ktorý sa sníval môjmu kamarátovi. Tá ruka, ktorá išla zo stropu, bol jeho sen, a ten zvyšok bolo vlastne o ňom, kamarát sa mi stal predlohou pre túto poviedku, jeho otec, písala som niečo, čo mi je známe, samozrejme nebolo to rovnaké okrem toho sna, ale život a reálna skúsenosť boli základom pre túto poviedku.

Viac o tom asi napísať neviem, predloha bola sen a skutočnosť, skúsenosť.

Pavel Skořepa, autor povídky První noční je jako dotek samotné Smrti:

Moje spolupráce s časopisem Charon proběhla vlastně jako u všech ostatních. Šéfredaktor Radoslav Kozák mě oslovil s možností spolupráce, s kterou jsem rád souhlasil a do prvního čísla přispěl právě pro tuto příležitost napsanou povídkou.

Což by asi tak zajímavé nebylo na rozdíl od toho co, respektive kdo mě přivedl k námětu. Původně šlo o dva samostatné příběhy, které se mi ještě před začátkem psaní v hlavě spojily v jeden. K té části s patologií mě přivedl můj velmi dobrý kamarád Peter Cwoky Murín, který navíc nafotil hrůzně nádhernou až mrazivou ilustrační fotografii k povídce a navíc mi poskytl mnoho cenných informací z oboru patologie. Až do takové míry byl s příběhem propojen, že postavu Lojzy jsem mu doslova napsal na tělo. A pokud mohu Cwokyho citovat, právě proto jej četba bavila a užil si ji. Vlastně byl i prvním člověkem, který mi na ni dal zpětnou vazbu, a to více než pozitivní.

To by tak nejspíš mohlo stačit, abych zase neprozradil příliš a čtenáře tak neoloupil o zážitek z četby mého příběhu.

Andrea Farkašová, autorka povídky CVIKLA:

K Charonovi som sa dostala asi ako každý – Radoslav ma oslovil a bolo.

Nad tvojou druhou otázkou si lámem hlavu. Čo ma inšpirovalo, aby ožila cvikla? Nič konkrétne ani hmatateľné. Spomínam si na jednu postavu z filmu, ktorá povedala: „Poznáte tie rána, keď sa zobudíte a poviete si – dnes mám náladu na ružovú?“ Aj ja som mala náladu – nie na cviklu. Na absurdnú hru. Náladu som použila ako zdroj kreatívnej energie a spravila to, čo mi ide najlepšie – písanie. Vypísala som sa z nej.

Lukáš Polák, autor povídky Ľud lesa:

Múza ku mne doletela počas čítania geniálnej mangy s názvom SPIRALA od Junji Ita – kde mestečko opantalo neuchopiteľné zlo, a to tvar špirály. Tento koncept sa mi tak zapáčil, že som chcel vymyslieť niečo na podobnej báze. Neurčité, neuchopiteľné a neporaziteľné zlo. Následne to prišlo a vytvoril som dedinku, kde sa jej obyvatelia začnú meniť na stromy, a celé som to okorenil prevrátením a znetvorením myšlienky – „spätosť človeka s prírodou“.

Príbeh som osadil do jednej z mojich fiktívnych dedín na východe Slovenska s názvom Ľudolačno. Obec je súčasťou môjho „hororového“ regiónu, kde osádzam svoje príbehy, ktoré sa viac či menej prelínajú.

Honza Vojtíšek, autor povídky Bitevní pole, odpověděl: „Povídku jsem prostě napsal (já tyhle „doslovy“ k povídkám nemám rád), no a do časáku jsem byl osloven, tak jsem tam povídku dal.“ (přesná citace z korespondence)

Svou pozornost si hororový časopis Charon jistě zaslouží. S přáním mnoha let, čísel a spokojených čtenářů i přispívajících autorů se loučím.

Charone, přeji ti dobrou a podnětnou plavbu!

První číslo ke stažení zde: eknizky.sk/books/charon-1/