S Ivanem Kučerou o hororu, prasatech, přírodě a literární tvorbě
Autorů přicházejících s vcelku originálními náměty a zápletkami není až tak moc. Většinou se drží žánrových klišé jako jeptiška modlitební knížky. O to je zajímavější, pokud se čtenáři dostane do rukou četba jiná, originální. Jedním z takových nemnohých příkladů je i slovenský spisovatel Ivan Kučera.
Jeho tvorba zahrnuje dvě knihy v elektronické podobě, tiskem vydal povídkovou sbírku, román, povídky v různých antologiích a periodikách, píše články zaměřené na horor a thriller v knižní a filmové produkci na různých webech včetně ČSFD. V neposlední řadě literárně spolupracuje s Honzou Vojtíškem. Ivan Kučera je autor, který nechrlí jeden příběh za druhým, přesto o sobě dává vědět prakticky pořád a s pokorou hodnou obdivu a zájmu čtenářů.
Co tě přivedlo k psaní? A co tě u něj stále drží?
Priviedla ma k nemu moja hravá povaha, ktorú som mal logicky od detstva a nelogicky sa ma neprestala držať ani v dospelosti. Rád by som povedal niečo honosné, vznešené, vzletné alebo aspoň filozofické, ale proste vždy ma bavilo vymýšľať príbehy. Začalo sa to detskými hrami a ako som starol, presunul som sa k písaniu. Ale stále som sa svojím spôsobom hral.
Píšem od roku 1995. Odvtedy som prekonal zopár kríz. Najintenzívnejšie v roku 2013, kedy som s písaním chcel seknúť, lebo ma nikto nevydával. Keďže ale viem byť slušne tvrdohlavý, vyriešil som to šalamúnsky: vydal som si za vlastné peniaze dva hororové e-booky: Kozích ľudí a Lesy.
Dnes už som vekovo bližšie skôr k štyridsiatke než k tridsiatke a nepredpokladám, že by som niekedy prestal s písaním. Je to prirodzená súčasť môjho života. Nerobím to pre kšeft. Kebyže to robím pre kšeft, skončím s tým v 90. rokoch.
Ako človek starne, prichádzajú nové výzvy, ktoré si ako dieťa nevedel a ani nemal dôvod predstaviť. Choroby, tragédie, úmrtia, ale aj pozitívne věci, avšak typické pre dospelých. Baví ma zaznamenávať to, niečo po sebe zanechať, možno spomienky, myšlienky. No a keďže od detstva mám najradšej thrillery a horory, tak to obaľujem práve do týchto žánrov. Ale o žáner nejde. Ide o to, či je to dobrý príbeh, alebo nie.
Jak by si sám sebe jako tvůrce charakterizoval? Co znamená značka Ivan Kučera?
To by asi mal robiť niekto iný, ale dostal som otázku, tak odpoviem. Kedysi som svoje literárne svety prepájal. Toto platí dodnes, ale už iba nenápadne, okrajovo. Rád viacnásobne siahnem po postave, ktorá už v nejakom mojom príbehu vystupovala. Najviac to vidno na policajtovi Enzechštejnovi, srandičkou pre fanúšikov je potom Nočná sova, ktorá sa v cameu objavuje skoro v každom mojom príbehu. Dávam si ale pozor, aby moje veci mohli čítať aj ľudia, ktorí odo mňa nikdy nič nečítali.
Špecializujem sa na vyhrotené, napínavé situácie, do ktorých umiestňujem postavy. Mám rád akčné, ktoré sa neboja ísť si za svojím. Naopak, nemám rád jednorozmerné obete, ktoré útrpne celý čas čakajú, čo s nimi bude, a ako-tak sa vzchopia desať strán pred koncom. To nie je nič pre mňa. Nemám to rád ako divák, nemám to rád ako čitateľ a nemám to rád ani ako autor. Ale to ešte neznamená, že sa mojim hrdinom nedejú zlé udalosti. Skôr naopak: v mojej poviedke Votrelcovni som vyhodil hlavnú hrdinku, sexi policajtku Ninu, von oknom. Z tretieho poschodia. Na betón. A to bol len začiatok.
Tvým nejspíš nejvýznamnějším a nejpropracovanějším projektem je ta záležitost s prasetem. Od povídky, která získala i cenu Béla, přes pokračování v drabbli až po román. Tak jak jsi na tom s prasaty?
Vidím, že to más slušne naštudované, ale sklamem ťa, nie je za tým žiadny príbeh. Moja babička s dedkom na vidieku síce chovali prasatá, ale nemám s tým spojené žiadne traumatizujúce spomienky. Naopak, rodičia často robili domácu zabíjačku, nakúpili od mäsiara čerstvé suroviny a v kuchyni sa robila huspenina, jaternice, zabíjačková kaša. Prasa je tvor, ktorý zožerie všetko, a ak má autor predstavivosť, tak si pod tým pojmom predstaví skutočne všetko. Ale žiadne prasa ma nikdy nenapadlo a vlastne som už pekných pár rokov žiadne naživo ani nevidel.
Mám nejaké typy na pokračovanie Prasaťa, ale zrejme zostane len pri tom. Určite to nie je moje Castle Rock, do ktorého by som sa túžil vracať v každom svojom príbehu. Ak nebude výzva dostatočne zaujímavá, nepôjdem do nej.
Rád v tvorbě vycházíš z přírodních a folklorních motivů. Co tě tolik láká na kontroverzi člověk versus příroda a její temná tajemství?
Keď idem do lesa a vidím ruiny starého domu, možno bývalého statku, prípadne hradu fascinuje ma to. V noci to tam musí vyzerať neskutočne. Čo potom na prelome 19. a 20. storočia, alebo ešte dávnejšie, keď sa náš chudobný, utrápený, skromný, pracovitý a ustráchaný slovenský ľud krčil v chalúpkach v zovretí lesov a sledoval blesky na nočnej oblohe a modlil sa, aby čím skôr ustali? Ešte na začiatku 20. storočia obyvatelia dedín verili v nadprirodzené bytosti žijúce v lese. Aj preto rád čítam veci od etnológov, majú pozoruhodnú prácu, ktorú by sme mali registrovať, aby sme vedeli viac o sebe samých, aby sme neboli hlupáci, ktorí sa tvária ako patrioti a pritom ani nepoznají celú hymnu.
Príroda je super, úžasná, krásna a parádna, ale strašne veľa si k nej dovoľujeme a začína nám to vracať. A už s tým neprestane, zašlo to priďaleko. Ja mám na ňu ale len krásne spomienky, mali sme chalupu na vidieku v zovretí lesov, moji starí rodičia taktiež bývali na vidieku, mali humno veľké ako štadión, plno stromov, dokonca cez pozemok pretekal potok.
Přispíval jsi do množství periodik a antologií. Máš opravdu negativní a naopak absolutně pozitivní zážitek?
Pozitívny zážitok sa dostavil asi vždy, keď mi niečo niekto niekde vydal.
Čo sa negatívnych týka, poznám autorov, ktorí nedovolia, aby im do textov zasahoval vydavateľ resp. editor, čo niekedy býva jedna a tá istá osoba. A čudujú sa, že im nikdy nikto nič nevydal. Ja by som im tiež nič nevydal, ak by mi povedali, že nezmenia ani čiarku. Absurdné. To by musel byť ich text neviem ako dokonalý, aby som v ňom ako prípadný editor nezmenil ani čiarku.
Z toho dôvodu nemám rád, keď mi editor povie niečo v štýle: „vieš čo, je to tvoj text, ja ti doňho zasahovať nebudem, uverejním ho v pôvodnom znení“. Znie to šokujúco, ale stalo sa mi to dva razy, raz v slovenčine a raz v češtine. Takže sa do vydaného textu prebojovalo aj zopár preklepov. To nemá s editorstvom nič společné. Vlastne je to urážka editorstva.
Na starých česko-slovenských seriáloch bola jednou z najdôležitejších pozícií funkcia dramaturga, ktorý texty, dá sa povedať, vylepšoval, vychytával logické blbosti, ktoré autorovej pozornosti ušli. Nech autor po sebe text číta stokrát, vždy mu niečo ujde. A to niečo si všimne práve editor, vydavateľ, dramaturg. Ten text v podstate tým pádom vylepší. Preto dnes niektoré slovenské seriály vyzerajú tak, ako vyzerajú. Funkciu dramaturga komerčné televízie vyhodnotili ako zbytočnú, a tak ju vyrazili, aby ušetrili. A mnohým divákom je to fuk, má to dobrú sledovanosť, takže televízie ani nemajú dôvod vracať sa k starým, osvedčeným postupom. Ale to už odbieham, ďalšia otázka?
Co tě tolik fascinuje na přírodním motivu?
Zas nerád by som sa stal niekým, kto sa v literárnej tvorbe nepohne z lesov. Napísal som aj urbanistické texty, napríklad Kamionistu, ktorý sa odohrával na benzínovej pumpe, Poslední cigaretu, ktorú som umiestnil do bývalého hraničného priechodu, Ovoniavača, ktorého dej som umiestnil do bytu, poviedka Padla hmla sa odohráva v dedine odrezanej od okolitého sveta snežnou víchricou a Vozňovisko sa dokonca odohráva v hlavnom meste. Aktuálne mám rozpracovaných viacero textov umiestnených práve do mestského prostredia, kde vám v prípade nebezpečenstva skoro nikto nepomôže napriek tomu, že je všade plno ľudí.
Dokázal bys popsat svůj nejživější sen? Inspirují tě sny při psaní?
Párkrát sa mi stalo, že v sne prišiel úžasný nápad. Dokonca som si ho po prebudení pamätal. Pár hodín som si vravel, že to napíšem, ale napokon z toho nič nebolo, nebol to dostatočne nosný nápad.
Skôr ma inšpiruje reálny život. Často obyčajná blbosť, ako cesta do obchodu, počas ktorej niečo uvidím, čo sa mi dostane hlboko do hlavy, a musím to dať na papier. Alebo počujem hlášku, ktorú by bol hriech nepoužiť. Ľudia vedia vymyslieť neskutočné hlášky. Platený scenárista alebo spisovateľ by také nikdy nevymyslel. Okrem Tarantina.
So zlými snami to mám ako ostatní. Občas sa vyskytne nočná mora, ale spravidla je to taká klasika: človek padá alebo uteká pred nebezpečenstvom a prestanú ho poslúchať nohy. To asi máváš aj ty, nie?
Jaké jsou pro tebe největší atributy hororu a thrilleru?
Určite nie samoúčelné, nekonečné krvavé orgie, ani trápne ľakačky, ktoré ostatne v literatúre ani nefungujú, skôr len vo filmoch. A vlastne ani tam veľakrát nefungujú.
Mnohí si stále myslia, že k hororu automaticky patrí krv a násilie, že to musí byť sadistická odpornosť, ktorú psychopatickí autori píšu pre narušených čitateľov, ale horor sa bez toho krásne zaobíde. Samozrejme nie vždy, občas tam tá krv proste musí byť.
V poslednom čase sa mi zdá, že pribúdajú takéto názory: „Nie som fanúšik hororu, ale tento som si kúpil, že to skúsim a bol som hrozne sklamaný, vôbec som sa nebál“. Ja čítam horory od detstva a za tie desaťročia sa na scéne objavilo minimum takých, po ktorých som sa reálne bál. Žáner je pre mňa skôr o znepokojení, neistote, napätí, nervozite. Ukazuje odvrátenú stranu ľudstva, lebo niektorí ľudia sú neskutečné beštie. Prasa sa môže dať vypchať.
A znovu to PRASE! Přibliž ostatním, jak se z povídky pokračující v drabbli může stát román.
Je to jednoduché. Raz mi napadlo, že by možno nebolo od veci urobiť z poviedky román. Najskôr došlo k zamysleniu sa, čo trochu bolelo, každopádne výsledkom úpenlivého aktu bol nasledujúci záver: šlo by to a, to hlavne, bavilo by ma to. Mal som viacero nápadov, vďaka ktorým som pôvodne jednoduchú poviedkovú dejovú kostru vedel rozšíriť tak, aby nebola samoúčelná. Či sa mi to podarilo, alebo nie, to už nechám na čitateľoch. Niektorým sa to páči, niektorým nie, bežná vec.
Okrem toho sa v poviedke nachádzali veci, s ktorými som bol s odstupom času hrubo nespokojný. Keď som mal románovú verziu dokončenú, zo srandy som ju poslal do Artis Omnis a ono to zo srandy vydalo.
Co chystáš nového pro lačné čtenáře?
Síce hore uvádzaš, že nechrlim jeden príbeh za druhým, ale pravda je presne opačná. V posledných rokoch píšem tak veľa, ako ešte nikdy doteraz. Akurát to nikto nevydáva.
Začnem smutne, ale aj to patrí k spisovatelskému chlebíčku. Už dlho mám dopísané veci s českými kolegami Honzom Vojtíškom a Miroslavom Pechom. S prvým stredoveký lesný románový horor a s druhým poviedku, folk horor. Dodnes sa týmto projektom nepodarilo nájsť domov. Vždy sa objavila prekážka, nový problém, covid. Som zvedavý, že keď to raz napokon vyjde, či sa netrhne časový rekord od dokončenia príbehu po jeho publikovanie.
Pravdupovediac ma stále zaráža, aký malý priestor na našom trhu je, čo sa týka publikovania. Napísal som knihu o nostalgických seriáloch z 90. rokov. Kebyže idem okolo kníhkupectva a niečo také vidím, bez rozmyslenia si to kúpim. Asi som ale jediný, lebo o vydanie nikto nemá záujem. Takýchto vecí mám plný šuplík, teda počítač.
Momentálne vkladám nádeje do filmového spracovania Votrelcovne. Bohužiaľ si sa spýtal o pár týždňov skôr, než bolo vhodné. Aktuálne o tom nechcem hovoriť, každopádne sa už stihlo prevaliť, že hlavnú zápornú ľudskú rolu si zahrá Vladimír Furdík, špičkový kaskadér a príležitostný herec, ktorého poznáte ako Weylandovho ochrankára zo Scottovho Promethea a samozrejme z Hry o tróny.
Okrem toho z vlastnej iniciatívy uvažujem o pokračovaniu Obchádza nás temnota, ale zrejme sa bude volať inak. A už dva roky pracujem na románe odohrávajúcim sa v roku 1998. Čoraz mohutnejšie na mňa dolieha nostalgia za starými dobrými časmi, ktoré dobré možno neboli, ale s odstupom rokov sa nám také javia byť. Akoby to bolo len teraz, čo sme cez letné prázdniny po uliciach naháňali Family Frost, hrali do toho Kelly Family, v televízii dávali Alfa a mama na večeru robila dukátové buchtičky. Ako recenzent som predbežne zhrozený z toho, aký miš-maš sa mi z toho rodí priamo pred očami, ale ako autor som sa rozhodol nechať sa viesť inštinktom, ktorý vraví, že to takto musí byť napísané i za cenu, že to nikdy nikto nevydá. Ostatne, na to som dávno zvyknutý.
