S Radoslavem Kozákem o hororu, strachu a časopisu Charon

Není tak častým jevem na půdě hororové sekce domácí fantastiky, aby se rodily nové, zajímavé a ambiciózní projekty. Proto jsem vyzpovídal šéfredaktora elektronického hororového časopisu CHARON Radoslava Kozáka.

Jak by ses představil hordě potenciálních zombie čtenářů, kteří v tobě nevidí člověka, ale jen kus masa? Jakým způsobem bys jim rozmluvil jejich touhu tě sežrat?

Nemyslím si, že som dostatočne chrumkavý, takže taký problém mať nebudem. Predstavil by som sa najlepšie asi ako prispievateľ do českého hororového časopisu Howard. Sem tam napíšem poviedku, inokedy článok. Občas mi nejaká vec vyjde aj inde (XB-1, Jupiter a tak). Väčšinou sa to však točí okolo hororu.

Ten mám ako žáner najradšej aj ako konzument, či už v literárnej alebo filmovej podobe, ale nepohrdnem ani trilerom, fantasy, krimi či sci-fi. No a teraz vyšiel na svetlo sveta (alebo aspoň československého internetu) môj šialený nápad na slovenský hororový časopis. V civilnom živote pracujem ako finančný dátový analytik v jednej medzinárodnej IT firme.

 

Jelikož tvá inklinace k hororovému žánru je naprosto jasná, dokážeš říct, co tě k tomuto žánru přivedlo? Co tě zformovalo do již nezvratné role milovníka hororu?

Už ma to stálo nemalé peniaze a hodiny konzultácií s poprednými psychiatrami, no stále som na to neprišiel. No dobre, tak vážne. Uvedomujem si, že by si to pýtalo nejakú poriadne drsnú backstory, ale nič také nemám. Niektorých ľudí jednoducho temnota priťahuje. Ja som sa ako dieťa dosť veľa bál. A neskôr som sa rozhodol strachu postaviť. Ak sa niečoho bojím a nie je to racionálne odôvodnené, hnevám sa sám na seba. Poviem ti príklad: Ako dieťa som mal strach z hadov. Tak nejako ma ním nakazil starý otec, ktorý z nich mal tiež hrôzu. Mimochodom, práve on ma naučil rozprávať strašidelné príbehy, takže to k tomu určite tiež prispelo. Ale to odbieham. Mám naozaj kladný vzťah k zvieratám a vadilo mi, že sa konkrétne týchto bojím, tak som si o nich začal niečo študovať. Potvrdilo sa mi, že strach je založený zväčša na nevedomosti. A skončilo to tak, že som istý čas dokonca choval pytónov kráľovských (u vás ich voláte krajty).

No a potom klasicky, cez filmy a knihy. Môj prvý horor bol Halloween 2. Zohnal mi ho otec vo videopožičovni (mám 33, som starý človek, pamätám si ešte ich existenciu) a potom ho so mnou odmietol pozerať. To som mal asi 12 rokov. No a literárne to začalo Draculom. Odvtedy som sa nezastavil.

 

Archetyp převozníka ze starořecké mytologie má pro tebe jistě silně osobní symbolický význam, když jsi po něm pojmenoval svůj časopis. Dokázal by ses o něj podělit?

Hlavne som si myslel, že bude mať silný význam pre to, čo som vytvorením časopisu sledoval. Že bude takou vstupnou bránou, ktorá prenesie čitateľov do sveta temnoty, teda do hororového žánru. Na Slovensku toho veľa nevychádza, ja sám mám problém nájsť hororové knihy. Našťastie mám tú výhodu, že čítam prevažne v angličtine, takže tým nie som limitovaný. Ale bol by som rád, keby sa viacej hororu dostalo aj do našich vydavateľstiev a k bežnému slovenskému čitateľovi. Zatiaľ mám pocit, že o vydávanie takých kníh nie je veľmi záujem, pritom to nie je úplne o tom, že by Slováci horor nemali radi. Takému Karikovi sa darí úžasne, aj King je na každom rohu. Takže možno by stálo zato trochu rozšíriť obzory. Napríklad v najväčšom slovenskom kníhkupectve v Bratislave majú (asi ako v jedinom) hororovú sekciu. Sú tam tri knihy od Marka E. Pochu a jedna od Ivana Kučeru. To je všetko. Trochu smutné oproti štyrom veľkým policiam fantasy (aj keď to mám tiež rád).

 

Jaké zkušenosti ti přinesla redaktorská spolupráce s hororovým časopisem Howard?

Howardom to všetko začalo. Ja píšem celý život, alebo aspoň odkedy som sa to naučil. Ale až do roku 2020 som sa tým neplánoval verejne prezentovať. Nejaké obdobie som písal články o wrestlingu pre jeden český portál, no až spoluprácou s Howardom som sa odhodlal aj k poviedkam. Čo sa týka článkov, páči sa mi, že si v podstate môžem vybrať, o čom budem písať. A taktiež mi nikto nehovorí do obsahu.

Spoluprácu s Howardom si neviem vynachváliť a rozhodne v nej chcem pokračovať aj naďalej, napriek tomu, že som sa pustil do vlastného časopisu. Veď nakoniec hneď prvé číslo Charona symbolicky začína poviedkou od Honzu Vojtíška, šéfredaktora Howarda. No a najmä sa mi páči, ako Howard v Česku okolo seba sústreďuje hŕbu kvalitných hororových autorov, redaktorov a v istom zmysle i vydavateľstiev. Naozaj si nesmierne vážim, že sa tam môžem, aj keď viac-menej okrajovo, pohybovať aj ja, lebo toľko hororovými informáciami nadupaných a talentovaných ľudí sa pokope len tak ľahko nenájde. Kiežby bol Charon raz podobne úspešný na Slovensku.

 

Poděl se o postřehy z literárního a filmového hororového světa. Je něco, co tě opravdu dostalo? Rozebralo do nejposlednější částečky?

To sa mi už teraz stáva málokedy. Keď som začal pozerať horory ako tínedžer, bol to častejší jav. Horory ma skôr tešia, než desia, nech to znie akokoľvek zvláštne. Nespôsobujú mi stres, skôr naopak. To sa celkom slušne darí reálnemu životu. Ale môžem spomenúť napríklad film The Changeling (1980), ktorý je pre mňa absolútnym vrcholom v tom, ako zvládnuť duchárčinu so silnou atmosférou a zmysluplným príbehom, Black Christmas (1974) ako jeden z najnepríjemnejších slasherov, napriek absencii prehnaného násilia, či koniec indonézskeho filmu Impetigore (2019). Čo sa kníh týka, tak román Williama Petera Blattyho – Exorcista (každý určite pozná film) je naozaj desivý. Možno ani tak nie pasážami o posadnutí diablom, ale neuveriteľne depresívne vyznieva hlavne náčrt vzťahu otca Karrasa a jeho umierajúcej matky.

 

Když ti povím „romantický horor“, co si pod tímhle souslovím představíš?

Môj sexuálny život… Nie, vážne. Prvé, čo mi napadne, je gotický horor, respektíve gotický román, ktorého hlavnou zložkou sú silné emócie, kde sa často romanca prelína s hrôzou. Alebo moja poviedka Barbiturátová bábika z Howarda 42. Áno, je to úplne bezočivá reklama na vlastnú tvorbu, ale myslím, že pod definíciu rozhodne spadá, veď sa jedná vlastne o istý druh zamilovaného listu. Akurát sa jeho pisateľovi (rovnako ako žiadnemu hororovému autorovi) nedá úplne dôverovať. A ono sa často stáva, že tie najdesivejšie chvíle v živote vedia človeku pripraviť práve tí, ktorých najviac miluje.

 

Prozraď svůj nejniternější hororový kult, svůj totem. Jaká forma temnoty proudí tvou podstatou?

Vyštudoval som právo, takže mám na tú temnotu aj diplom. Tam by sa núkal asi nejaký ten Mefistofeles. Veď ani od čitateľov Charona nechcem nič iné, len ich dušu. Okrem toho ma vždy fascinovali vlky ako zvieratá, ale zase aj symbolika draka, ktorá sa často objavuje od rozprávok, cez mytológiu až po filozofiu, psychológiu, či teológiu, kde je drak mýtickým symbolom chaosu a zla, nad ktorým musí zvíťaziť každý človek pri snahe niečo dokázať. Je to také víťazstvo nad sebou samým a pritom sa jedná o toho najzákernejšieho antagonistu. Tak vidíš, vyšiel mi z toho trojhlavý drak s jednou hlavou vlčou a druhou Mefistofelovou – čistý ja. Inak myslím, že som toho dosť o tej svojej temnote prezradil aj v iných otázkach. Možno až príliš…

 

Jaké české a slovenské autory máš nejraději? Co netradičního bys mohl komukoliv doporučit? Samozřejmě i včetně pohádek, neb v nich je hrůzostrašných archetypů požehnaně.

Zopár som ich už menoval. Karika, E. Pocha, Kučera. To je taká slovenská hororová svätá (alebo hriešna) trojica. V Česku je ich viac. Petr Boček, Ondřej Kocáb, Kristina Haidingerová, Martin Štefko, Miroslav Pech, Jíří Sivok a mnohí ďalší. Pokojne si k tomu môžeš doplniť aj menoslov autorov z Charona. Ale ja nie som čitateľ, ktorý by sa upínal na konkrétnych autorov, skôr ma musí zaujať kniha ako taká. Okrem Kinga a Poea asi nemám spisovateľov, od ktorých by som prečítal čokoľvek.

S odporúčaniami je to vždy zložité. Ja sa totiž veľmi neviem trafiť iným ľuďom do vkusu. A mám rád skôr klasiky než niečo netradičné. No a rozprávky som už vo veľmi skorom veku nahradil programami ako Alfred Hitchcock uvádza. Spomínal som gotický horor, strašidelné domy, slasher (slasher je moja komédia, púšťam si ich, keď sa potrebujem odreagovať) a tak podobne, to mi viacej vyhovuje. Také tie výstrednosti úplne nevyhľadávam, aj keď často počúvam, že môj štýl písania je dosť osobitý (ale možno je to len pekný výraz pre „čo za hovadinu si to napísal?“). No nedá mi nespomenúť knihu od istého Pavla Skořepu s názvom Zlověsti, ktorá určite poníma horor netradične. Desivé (aspoň pre mňa) sú napríklad niektoré básne T. S. Eliota („Videl som okamih svojej veľkosti zablikať. A uvidel som lokaja večnosti, podržal mi kabát a zaškľabil sa.“ – Bŕŕŕ!). Dosť veľká bizarnosť je napríklad juhokórejský seriál Coma, odohrávajúci sa v krachujúcej nemocnici. Alebo zo sveta filmu spomínaný Impetigore, či japonský Tetsuo. To som už asi ale trochu prekročil medze otázky.

 

Z čeho máš strach, čeho se opravdu a upřímně bojíš?

To je veľmi osobná otázka. Mohol by som ju odbiť niečím ako „pavúky alebo výšky“, ale pokúsim sa na ňu odpovedať naozaj vážne, aj keď to asi bude depresívnejšie ako deviate epizódy Hry o tróny. Kedysi som sa bál smrti – toho, aké by bolo neexistovať. Ale teraz sa skôr bojím umierania. Bohužiaľ som sa stretol s týmto procesom a nie je to nič pekné. Ľudia často hovorievajú, že je lepšie, keď ti prestane fungovať mozog a nevieš o tom, čo sa ti deje. Ale z jedného osobného zážitku vyvodzujem, že to nie je nevyhnutne vždy tak. Nechcem to rozoberať do detailov, lebo viem, že on by si to neželal, ale je jedna vec, ktorú mi povedal môj starý otec na smrteľnej posteli, a tá ma nesmierne desí. A som presvedčený, že bude až do úplného konca.

 

Jakou vizi, jaké vábničky chceš a hodláš dopřát čtenářům ze Slovenska a Česka do budoucna?

Vezmem to trochu obšírnejšie. Myslím, že by bolo dobré zase spomenúť to hlavné: Rád by som videl v našich kníhkupectvách viacej hororovej literatúry v slovenskom jazyku. Či už domácich autorov, alebo pokojne aj zahraničných prekladov. To ale nie je úplne v mojej moci. Môžem však spomenúť chystanú debutovú knihu vydavateľstva Príbeh s názvom Prekliata zbierka, v ktorej bude mať dve hororové poviedky Lukáš Polák (nájdete ho aj v Charonovi) a rovnako dve ja. Vyjsť by mala už začiatkom leta. A taktiež chystanú zbierku hororových poviedok, ktorú momentálne zostavujem pre vydavateľstvo Art Floyd (vydanie je naplánované na október/říjen 2022). Hádam to nebude všetko.

Okrem toho mi ostáva už len dúfať, že tento začiatok Charona trošku napomôže k prebudeniu hororovej scény a pridajú sa ďalší autori či prispievatelia. Zároveň chcem vyjadriť veľmi veľkú vďačnosť tým, ktorí sa už pridali a pomáhajú tvoriť časopis – napríklad Andrea Farkašová a jej manžel Tomáš, ktorí robia audioverzie poviedok. Ak by sa vďaka časopisu podarilo nejakým autorom uchytiť sa aj knižne, považoval by som to za istú formu zadosťučinenia. Ale okrem toho by som chcel priviesť aj nejakých zahraničných a preložiť ich poviedky do slovenčiny. Možností je veľa, ale sme limitovaní tým, že sme časopis, fungujúci na báze dobrovoľnosti. A hoci zatiaľ Charon vyšiel iba s čisto poviedkovým obsahom, v budúcnosti by bolo skvelé rozšíriť ho aj o nejaké články či rozhovory, pokojne aj z iných oblastí hororu. Už do dvojky napríklad chystáme rozhovor s jednou slovenskou hororovou umelkyňou, ktorá maľuje veľmi netradičnou technikou, pomocou krvi. Viac ale zatiaľ neprezradím. Sledujte nás a všetko sa dozviete.

Na záver by som sa chcel poďakovať Pavlovi Skořepovi za rozhovor a možnosť predstaviť Charona všetkým Deťom noci.

A já ti jménem čtenářů Dětí noci děkuju za tvé upřímné až vyčerpávající odpovědi. Bylo mi potěšením tento rozhovor s tebou vést.

Facebook:
https://www.facebook.com/CasopisCharon

Instagram:
https://www.instagram.com/casopis_Charon

PDF verzia časopisu:
https://eknizky.sk/members/casopisCharon

Audioverzia časopisu:
https://www.youtube.com/channel/UCe0SxHlCOOaQQYGhRpr9yOA