S Ivanou Molnárovou Dubcovou o fantastice, psaní i rodině

Je mi příjemným potěšením představit čtenářům fantastiky slovenskou spisovatelku, editorku, čarodějnici, amazonku a bůhvíco ještě Ivanu Molnárovou Dubcovou a položit jí záludné otázky.

Na Slovensku jsi již poměrně známou autorkou, tvoje povídky se umístily v řadě soutěží, do toho pilně edituješ, dokonce ti Ďuro Červenák slavnostně předal jednu svou fantasy ságu k bezpodmínečnému užívání a na podzim loňského roku ti vyšla první samostatná kniha Cesty hrdinov. Zapomněl jsem na něco?

Znie to dobre, keď to všetko takto vymenuješ :D Áno, minulý rok mi vyšla kniha Cesty hrdinov, ale niečo mi hovorí, že sa o tom ešte pobavíme. Momentálne si opäť skúšam rolu porotkyne, tentokrát v poviedkovej súťaži SlavCon, takže sa nenudím. A teda, čo sa týka tej ságy, k prepisovaniu majetkov ešte nedošlo, takže žiadne bezpodmienečné užívanie :D Ohľadom Rogana máme niečo v pláne, no zatiaľ nebudem prezrádzať viac. Uvidíme, ako sa veci vyvinú – a ak sa niekedy vyvinú, tak sa to isto včas dozvieš.

Mohla by ses přiblížit českému čtenáři jakožto žena, dcera, manželka, matka, čarodějnice a amazonka? Kdo je Ivana Molnárová Dubcová?

Začala by som dcérou. Svojmu ocinovi vďačím za veľa. Má veľký talent a maľuje nádherné obrazy, takže nejakú potrebu neustále niečo tvoriť som zjavne zdedila po ňom. Dokonca nám na poslednú chvíľu ilustroval jednu poviedku z projektu Slovensko fantastické, kdeže sme potrebovali veľmi špecifickú ilustráciu a nijakú vhodnú sme nemali k dispozícii (teraz hovorím z pozície editorky).

Ako matka trpím nedostatkom spánku, pretože moje dieťa je nekonečný generátor energie, a ako manželka vlastne trpím nedostatkom spánku tiež, pretože drahý neskutočne chrápe a to je potom náročné :D Ale ja by som tých svojich chlapov za nič nevymenila, dali môjmu životu rozmer, bez akého by mi bolo na svete smutno.

A čarodejnica a amazonka? Myslím, že v každej žene sa ukrýva aj tento aspekt. Skús jej vziať obľúbenú čokoládu a uvidíš ten bengál :D Ja osobne preferujem čarodejnicu, pretože taká žena tvorí, chráni a pretvára veci k lepšiemu. Samozrejme, občas sa vo mne prebudí aj amazonka, ale som rada, že sa tak nemusí diať v reálnom svete. To len keď píšem a potrebujem svojim hrdinom trochu zavariť a nechať ich trpieť. Alebo keď mi vezmeš tú čokoládu.

 

Jaký tvořivý impulz anebo životní události tě přivedly ke psaní a proč právě fantastiky?

S obľubou hovorím, že tým impulzom bola moja Alma mater, na ktorej som študovala latinčinu, starogréčtinu a antické mýty. To je fantastika sama o sebe, takže inak sa nedalo. V univerzitných časopisoch Echo latina som okrem starorímskych receptov našla aj poviedku Jaroslava Mosteckého, ktorá ma dostala do kolien. Ten moment zrejme určil moju cestu, hoci som o tom ešte nevedela. Ale keď sa zamyslím, tak je pravdou, že som písala už v štvrtej triede základnej školy.

Prvý príbeh bol o malom hríbiku a závodnom slimákovi a mal ekologický podtón. Mal presne dve strany. Ha! Sila, však? :D Ďalší príbeh už bol oveľa dlhší, písala som ho asi, keď som mala dvanásť, a išlo o rozprávku o dobrých jednorožcoch a zlých vlkoch. Nebyť toho, že som ho stratila, mohla byť z toho disneyovka ako lusk.

Potom som, už v dospelosti, ako každý správny začínajúci autor rozpísala niekoľko „románov“, ktoré, ako u každého správneho začínajúceho autora, nikdy neuzreli svetlo sveta. Až raz som zachytila výzvu na profile Čierneho Rogana, v ktorej sa hovorilo o akejsi poviedkovej súťaži, tak som to skúsila, vymyslela príbeh, mesiac nespala, čo som sa snažila ho vypilovať, a úplnou náhodou to vyšlo. Tá poviedka vyhrala svoju kategóriu (aj keď mi je z nej teraz smiešno), ale to ma nakoplo skúsiť to znova. Odvtedy nie je cesty späť. Fantastika, to je moje, a v žilách mám miesto krvi atrament. A za tým asi stojí ten Čierny Rogan, no :D

Co v tobě evokují slova jako tajemno, mystika, magie, jiné světy a fantazie?

Samozrejme, že niečo, čo ma fascinuje! Všetky tieto pojmy sú v mojich poviedkach (snáď bohato) zastúpené. Práve to na fantastike milujem, že medze sa nekladú.

Mimo psaní se ještě realizuješ natáčením kratičkých upoutávek a tematických videí ke knihám. Čím tě tato činnost naplňuje?

Ani neviem, prečo to robím. Hlavne pre tú srandu asi. Je to zábava, rada vyrábam vtipné videá, ktoré majú ľudí pobaviť. Ale bavíme sa len v rovine amatérskych, na kolene zbúchaných videí, aby bolo jasné. A tiež mám pocit, že fantastika je stále tak nejako na okraji čitateľského záujmu, aspoň u nás na Slovensku, pretože ľudia si myslia, že také nečítajú. Ale napríklad si radi pozrú film o Draculovi, či zombíkoch alebo čosi z vesmíru. Pritom sú to všetko jasné žánre fantastiky, len o tom skrátka ľudia nevedia. Tak sa trochu snažím tie naše knihy spropagovať, hoci, jasné, veľký dosah tie moje videá nemajú.

 

Jak vůbec rodina snáší tvůj tvůrčí záběr? Bez jejich podpory by to určitě nebylo možné.

Moja rodina ma podporuje a myslím, že je na mňa hrdá. Mojím najväčším fanúšikom je moja mami, to už je údel maminiek. Môj manžel je technický typ (no napriek tomu stále veľmi kreatívny), a tak mi miesto betareadingu pomáha inak. Dáva mi priestor na písanie, snaží sa vymýšľať spôsoby, ako knihu dostať viac do povedomia ľudí, a podobne. No a zásobuje ma informáciami o postupoch vyšetrovania, keď píšem niečo z policajného prostredia, to je na nezaplatenie. Keď mi nejaké informácie nevie zaručiť, vie ich overiť inde a to je pre moje príbehy obrovské plus.

A teď přichází otázka na tvého manžela. Kristiáne, jak zvládáš společný život s touto temperamentní a literárně i jinak tvořivě nadmíru aktivní divoženkou?

Ani nie, ja rovnako milujem fantastiku, ale aj sci-fi. Nášho synčeka vedieme skrz históriu a rôzne dobrodružné návštevy hradov a rytierskych akcií na Slovensku aj k fantastike. Milujem históriu aj mytológiu, obzvlášť tú slovanskú. Celá naša trojčlenná rodinná výprava si fičíme na filmoch Múmia a Indiana Jones, alebo trebárs Jumanji. Aj oblečenie a výstroj tomu prispôsobujeme, a ako takto jazdíme po krajine, tvoríme si spoločne vlastný dobrodružno-fantazijný svet. Myslím si teda, že moja manželka aj vďaka tomuto na našich cestách čerpá veľa inšpirácie pre svoje poviedky. A ak píše zrovna nejakú poviedku z policajného prostredia, to jazdiť nikam nemusíme, lebo to jej len poviem, čo som mal v práci.

Přispěla jsi do mnoha slovenských antologií. Která z nich je pro tebe tou nejzajímavější, tou srdci nejbližší?

To je celkom záludná otázka, mám rada všetky. Ale z tých slovenských som najviac hrdá na Čas hrdinov II, kde sa po prvýkrát objavil môj príbeh so žoldnierom Cesareom; potom je to Slovenské temno, v ktorom mi vyšiel horor a to si veľmi cením, pretože inak na horory veľmi nie som. Ale občas mám chuť napísať niečo temné. A potom sú to Fantázie, antológie, ktoré vznikajú ako výstup z veľmi prestížnej slovenskej poviedkovej súťaže a združujú v sebe najlepšie poviedky daného ročníka.

Tvá první samostatná kniha vyšla, pokud se nepletu, na podzim loňského roku. Jedná se o humornou fantasy Cesty hrdinov. Co bylo prvotním impulzem k jejímu vzniku?

A to se pleteš! Vyšla už koncom mája 2023, ale krst mala až na jeseň na Comics salone v Bratislave. Je to veľká akcia a chcela som krst práve tam, takže sme si počkali. Prvotný impulz bola zbierka s názvom Rozmarná fantastika, ktorú vydala Hydra pred… no, skrátka, dávno. Tam som ale prispela prvým príbehom o Baltarovi a odvtedy mi to nedalo pokoj. Zbieralo sa mi to v hlave, až som si o pár rokov povedala, že už je čas na samostatnú knihu, a šla do toho. V tom momente sa mi pred očami začal formovať celistvejší dej, stačilo ho len sledovať a domyslieť.

Cesty hrdinov není jen obyčejná fantasy, významnou úlohu v příběhu sehrává i velmi specificky absurdní humor, který by se dal přirovnat k dílům Douglase Adamse a Terryho Pratchetta. Byli ti vzory a jaké jsou vůbec tvé literární vzory?

Toto je tiež záludná otázka. Douglasa načítaného nemám (ale počúvala som audioknihu Stopára) a od Terryho som prečítala možno tretinu Zeměplochy. Ich humor mi je veľmi blízky, bežne som sa tak bavila s kamarátmi, a keď som vďaka kamarátke objavila Terryho a zistila, že sa takým štýlom dajú písať knihy, otvorila sa predo mnou nová dimenzia. Takže určite som chcela svoju knihu napísať v podobnom štýle, ale zároveň som chcela, aby to bola moja kniha, nie Pratchettova. No vedomie, že niekto túto cestu vyšliapal predo mnou, a tak nemusím byť priekopníkom humoru (ktorý by možno ostal nepochopený), bolo veľmi upokojujúce a povzbudzujúce.

Ďalšie moje vzory tu už tiež boli spomenuté: Jaroslav Mostecký a Ďuro Červenák. Niežeby som sa im nutne chcela podobať, ale ich štýl, tvorenie príbehov a zápletok mi veľmi pasuje. No a samozrejme pán Sapkowski a jeho Zaklínač, to je takisto láska. Inak, popravde, nemám toho veľa načítaného, pretože posledných pár rokov som vo fáze, že sa rozhodujem, či si niečo prečítam, pozriem, alebo napíšem (alebo sa, nedajbože, dospím).

Jak velmi je pro tebe humor v tvorbě i v osobní rovině důležitý? Dokázala by sis bez něj svůj život představit?

Nie, nedokázala. Fakt nie. Bez humoru by moja duša vyschla, rovnako ako bez tvorenia.

Mohla by ses zmínit o všech významných projektech, na kterých pracuješ?

Okrem sólovej knihy som sa podieľala ako spolueditorka na úžasnom projekte Slovensko. Je to multimediálny projekt, ktorý v sebe združuje štyri formy umenia – poviedky, tie potom načítajú známi slovenskí herci do audiopodoby, sprevádza ich na mieru skomponovaná hudba a nakoniec ich dopĺňajú ilustrácie slovenských maliarov. Z toho je teda jasné, že ide o knihu, ktorá má aj svoje audio, a kto by chcel všetko naraz, môže to aj dostať v peknom luxusnom sete obsahujúcom knihu, CD nosiče a USBčko. Každý rok má tento projekt inú tému, tentoraz to bola fantastika, a tak vzniklo Slovensko fantastické (pod týmto názvom knihu či audio nájdete v obchodoch a e-shopoch). Ja som bola práve skrz svoju fantasy tvorbu prizvaná k tejto časti projektu ako editor, keďže sa v týchto vodách pohybujem. Perličkou je, že kniha obsahuje dve bonusové české poviedky (v audio načítané českými hercami) a považujem ich za vynikajúce.

O budúcich projektoch zatiaľ hovoriť nebudem, pretože mi na nich veľmi záleží a nechcem ich zakríknuť.

Z iného súdka však môžem povedať, že v súčasnosti pomaličky pracujem na ďalšej svojej srdcovke – a teda nie som na to sama. Prezradím len toľko, že so svojím literárnym parťákom máme rozpísaný postapo román, ktorý sa odohráva zhruba päťdesiat rokov po Vojne o zdroje. Séria klimatických zmien, prílišná snaha eko-opatreniami zachrániť svet a odtajnenie existencie prírodných bytostí viedli k nenávisti a nakoniec aj vojne. Ocitáme sa v zničenom svete zo zvyškami techniky a značne preriedeným ľudstvom žijúcim v akýchsi okresoch, pozostatkoch miest a tie ovláda armáda. Ľudstvo potomkov oných bytostí a ľudí nazýva kríženými a vytláča ich na okraj spoločnosti. Ľudia majú málo, no krížení nemajú nič. A nenávisť plodí iba nenávisť…

Tiež by som chcela postupne dať vlastnú knihu aj žoldnierovi Cesareovi (ktorý vyšiel v spomínanom Čase hrdinov II a nedávno aj v českom preklade v Slovenskom nářeze), či zozbierať a doplniť poviedky z môjho univerza o Agentúre, ktorá bojuje proti démonickým entitám, ktoré u nás nemajú čo robiť. Nie, neviem, ako to všetko postíham, keby si sa pýtal :D

Co bys sdělila všem svým čtenářům, jak stávajícím, tak i těm potenciálně budoucím? Můžeš do toho samozřejmě zahrnout i začínající autory. Toto je přesně ten neomezený prostor pro nějaké to okřídlené životní moudro.

Ešte asi nie som v pozícii, aby som rozdávala životné moudra a ostáva mi len dúfať, že svojou tvorbou čitateľov, aj tých budúcich, poteším, spravím im lepší deň, doprajem zážitok zo zaujímavého čítania. To je asi dôvod, pre ktorý vlastne tí autori píšu. Ja teda určite.

Ale aha, predsa len nejaké to moudro mám a znie: Jednorožce sú super!

Děkuji za velmi příjemný a zajímavými podněty nabitý rozhovor Ivaně Molnárové Dubcové i jejímu manželovi Kristiánovi a přeji mnoho nápadů a tvořivé energie do budoucích projektů. Aneb jak se říká: „Ať se dílo daří dál minimálně stejně dobře jako doposud!“