Řád Draka

Řád Draka (nemecky Drachenorden, latinsky Societatis draconistrarum) bola inštitúcia založená po vzore rádu Sv. Juraja (1318). Bol založený v roku 1408 uhorským kráľom  Žigmundom Luxemubrským a jeho ženou  pre zabezpečenie ochrany kráľovskej rodiny ako svätý rytiersky Dračí spolok.

Podľa štatútu tejto inštitúcie rád draka mal brániť kríž (kresťanstvo) a bojovať proti nepriateľom (hlavne turkom). Pôvodný členovia rádu patrili k šlachte a patrili medzi nich napríklad kráľ Alfonz Aragonský a Neapolský a srbské knieža Štefan Lazarevič.

Dračí rád bol po svojom založení predovšetkým prostriedkom pre domácu politiku a plnil predovšetkým stabilizačnú politiku (okrem donácií, kde Žigmund tiež nešetril a rozhadzoval na všetky strany).

V prvom rade sa Žigmund odvďačil tým, ktorí mu pomohli v ťažkých chvíľach kedy nielen jeho panovanie, ale i jeho život visel na vlásku, v druhom rade ostatným šľachticom, ktorým sa chcel zavďačiť, aby proti nemu nekuli pikle, ale mali pocit kráľovej priazne.

Bolo charakteristické pre Žigmunda, že neschvaľoval politiku priamej pomsty (napriek názorom o popravách, ktoré napísal Piccolomini a prebral Thurózcy, ktoré však boli výmyslom), čo sa ukázalo ako skvelý diplomatický ťah.

Žigmund pozdvihoval šľachtu, ktorá mu bola verná, išlo najmä o: „pánov z Pavloviec (dostali Zemplínsku a Užskú stolicu, páni z Perúna Abovskú a Spišskú stolicu, páni z Rozhanoviec Šarišskú, Komárňanskú, Bratislavskú stolicu, Bubelovci Gemerskú, Peter Čech z Levíc Tekovskú a Forgáčovci Nitriansku.“ Aj maďarská šľachta neostala bokom: „Za svoju slávu a bohatstvo vďačili Žigmundovi tiež Marcalliovia, Perényovia, Csákyovia, Rozgonyiovia a Palíciovia.“

Do Dračieho rádu ďalej patrili Žigmundovi významní domáci šľachtici: Eberhardt, palatín Mikuláš Gara, ktorý bol popri ďalšom členovi Stiborovi zo Stiboríc ďalším najvýznamnejším členom, ďalej to boli Pippo z Ozory, Spano, Herman Cílsky, ale aj brat Mikuláša Garu Ján, Fridrch Cílsky, či ďalší, ako napríklad Peter Brezovický, u ktorého je zvláštnosťou, že v súvislosti s členstvom v Dračom ráde prebral znak Draka i do rodinného erbu.

Členstvo v Dračom ráde malo niekoľko, pre šľachticov veľmi dôležitých výhod: ak sa dostali do konfliktu s kráľom mali tú výhodu, že v rámci rádových pravidiel sa mohli obrátiť na riadny rádový súd. To im dávalo do rúk veľkú výhodu i ochranu proti kráľovi, na druhej strane im poskytovala táto možnosť väčší pocit bezpečia proti kráľovým zákrokom.

V náväznosti na toto pravidlo išlo i o skutočnosť, že kráľ nemohol v prípade smrti jednotlivých členov Dračieho rádu obrať ich rodiny o majetok. Príslušníci rádu mali aj svoj odznak, nosili radový kríž. Ďalšou, tiež veľmi významnou výhodou členstva v Dračom ráde bola skutočnosť, že mohli kedykoľvek predstúpiť pred kráľa, mali tiež právo zúčastňovať sa rokovaní o dôležitých štátnych záležitostiach, čo im dávalo obrovský vplyv na kráľa samotného.

Okrem členov rádu zo Žigmundovho najbližšieho okolia bol rád neskôr posilnený i o mimoriadnych členov, často zo zahraničia. Najvýznamnejšími mimoriadnymi členmi boli. Ernest Železný (spomínaný vodca rádu Salamandra, ktorý sa tak stal súčasťou Dračieho rádu), Albrecht Habsburský, litovské veľkoknieža Vitold, poľský kráľ Vladislav Jagellovský (padol v boji s Turkmi v bitke pri Varne 1444), Brunoro della Scalla z Verony, Marsiglio Carrara z Padovy, Oswald Wollkenstein a hlavne valašský princ Vlad II. Dracul.

I to poukazovalo nato, že Žigmundov rád nevznikol len pre stabilizáciu domácej politiky, ale mal slúžiť v budúcnosti na križiacku výpravu. Toto spoločenstvo patrilo vo svojej dobe k jedným z najpopulárnejších a najvýznamnejších svetských rytierskych rádov. Rád sa postupom času zmenil z uzavretého spoločenstva na reprezentatívny a exkluzívny otvorený spolok európskeho významu. Prijatie do rádu sa stalo vysokým vyznamenaním.

                                   

Insígnie

Členovia rádu museli nosiť jeho insígnie stále na odeve. Symbolika draka sa dostala aj do heraldiky mnohých členov rádu, kde sa dedila na potomkov. Valašský princ Vlad II. dostal podľa symbolov rádu dokonca prezývku Dracul (drak) a jeho syn Vlad III. po ňom prezývku Draculea. Symbol rádu sa odzrkadľuje aj v názve románu Dracula spisovateľa BramaStokera, kde bola predlohou pre temného grófa Draculu práve historická postava Vlada III.

 

Erb

Znakom rádu bola stočený drak s chvostom obtočeným okolo krku, s chrbátom rozťatým do tvaru kríža. Ide pôvodne o urobora, ešte starší symbol draka (jaštera) prehĺtajúceho svoj vlastný chvost. Neskôr sa červený kríž oddelil a figúrka draka bola na ňom zavesená, v takejto podobe sa vyskytuje rádový klenot na Žigmundových pečatiach v posledných rokoch jeho vlády (1434 – 1435).

Drak symbolizuje zlo, nepriateľa kresťanstva, zlého ducha, samotného Diabla. Jeho chrbát rozťatý do tvaru kríža symbolizuje víťazstvo viery a kresťanstva nad Diablom.

 

Heslo

Heslom rádu bolo „O QUAM MISERICORS EST DEUS IUSTUS ET PATIENS“ (Ó, aký milosrdný je Boh spravodlivý a trpezlivý.) Niekde sa uvádza aj verzia „O QUAM MISERICORS DEUS IUSTUS ET PIUS“ (Ó, aký milosrdný je Boh spravodlivý a zbožný.)

 

Samotný štít tiež obsahuje tradičné tinktúry (heraldické farby) charakteristické pre erby stredoveku – najmä zelenú a červenú. Ako sme si teda mohli všimnúť, rád má mnoho aspektov typických pre stredoveké rády. Predovšetkým štít so zobrazením draka (inak používaného symbolu i keď najpoužívanejším stredovekým symbolom na štítoch bol lev).

Napriek tomu chýbajú ďalšie insígnie, ktorými sa vyznačovali rády (i keď na rozdiel od štítu neboli pre erb nevyhnutné a v 15. storočí sa objavovali skôr zriedkavo, svoj najväčší rozkvet totiž tieto insígnie zaznamenali ešte v 12.-13.storočí – ide o prilbu a klenot a prikrývadlo).

Významným prvkom je tiež kríž, ktorý zohrával taktiež veľmi dôležitú úlohu na stredovekých erboch ( musíme si uvedomiť dôležitosť kresťanstva a moci cirkvi v stredoveku ). Preto sa kríž stáva jedným z najčastejších symbolov, ktoré nachádzame na erboch. Objavuje sa tu pri tom v mnohých rozdielnych tvaroch a farbách. Hoci ho využívali predovšetkým cirkevné a duchovné rády, našiel časté uplatnenie i v radoch svetských a ani Žigmundov Dračí rád nebol výnimkou.

Posledným dôležitým prvkom doplňujúcim Dračí rád bol rádový odznak, ktorý zdobilo niekoľko predmetov, ktoré boli cisárovým osobným vlastníctvom a neskôr sa dostali i do jeho hrobky.

 

Doteraz som uviedol v podstate základné charakteristiky rádu na záver ešte uvádzam  preambulu rádu teda jeho zakladaciu listinu:

„ Žigmund z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska,
Ramy, Srbska, Galície, Lodomérie, Kumánska a Bulharska,
brandenburský markgróf, arcikomorník Svätej ríše rímskej,
dedič český a luxemburský a Barbora, z tej istej milosti kráľovná
a manželka rečeného pána Žigmunda, spolu s prelátmi, barónmi a
predákmi nášho kráľovstva zavádzame, ako znamenie i obraz a
zámer zničenia onoho zradného nepriateľa, starodávneho draka
a jeho zhubných sprievodcov, totiž pohanských vojakov a iných
odpadlíkov akéhokoľvek pôvodu od pravej viery a Kristovho
kríža ako aj rôznych protivníkov našich kráľovstiev, ba i
samotnej svätej spásonosnej katolíckej viery pod zástavou
triumfujúceho Kristovho kríža. Znamenie, alebo podobu
do kruhu skrúteného draka, omotávajúceho si chvost
okolo krku a rozseknutého cez prostriedok chrbta po
dĺžke od vrcholu hlavy a nosa až po chvost a rozliatou krvou
s bielym a krvou nedotknutým vnútrom jazvy po rozseknutí
a s červeným krížom po dĺžke, rovnakým, ako ho majú tí,
čo bojujú pod zástavou onoho slávneho mučeníka Juraja
a nosia červený kríž v bielom poli a chceme, aby sa objavoval
skrze nás i nám verných barónov a predákov nášho kráľovstva
a aby bol verejne nosený podľa pravidiel spoločnosti. “

 

Zdroj:

VRTEĽ, Jaroslav: 8.storočí slovenskej heraldiky. Martin: Matica Slovenská, 1998