John Ajvide Lindqvist: Nech vojde ten pravý

Je nezvyklé, že přinášíme ukázku z knihy ve slovenštině, ale české nakladatelství ARGO posunulo datum vydání knihy Ať vejde ten pravý až na leden 2011, zatímco na Slovensku kniha nedávno vyšla.

– Dobrý deň. Mala som sa stretnúť s ockom, ale neprišiel…
mohla by som si isť k vám zatelefonovať?
– Samozrejme.
– Smiem vojsť?
– Telefón je tu.
Žena ukázala na koniec haly, kde na malom stolíku ležal sivý telefón. Eli ešte vždy stála pred dverami, lebo nebola pozvaná. Rovno pred dverami ležala rohožka na čistenie topánok. Eli si starostlivo otierala obuv, aby maskovala neschopnosť vstúpiť do bytu.
– Naozaj mi to dovolíte?
– Samozrejme. Len poď dnu, poď.
Žena unavene potvrdila pozvanie gestom – Eli bola pozvaná. Bez ďalšieho záujmu o ňu sa pobrala do obývačky. Eli vnímala statické výboje z televízneho prijímača. A počula aj šuchotanie dlhej hodvábnej stužky, ktorou si žena zopla sivé vlasy a ktorá sa jej hompáľala na chrbte. Eli vošla do haly, vyzula si topánky, vyzliekla sveter a zdvihla telefónne slúchadlo. Vytočila náhodne číslo a predstierala rozhovor, potom slúchadlo položila. Zhlboka sa nadýchla. Pečene mäso, čistiace prostriedky, hlina, krém na topánky, zimné jabĺčka, vlhká bielizeň, elektrina, prach, pot, tapetové lepidlo a… mačací moč. Tak. V kuchynských dverách stala mačka čierna ako noc a syčala. Uši stiahla dozadu, kožuch sa jej zježil, chrbát zaguľatil. Okolo krku mala uviazanú červenú stuhu s malým kovovým puzdierkom, ktorý zrejme obsahoval lístok s menom a adresou. Eli vykročila k mačke, ktorá vycerila zuby a zamraučala. Jej telo sa pripravovalo na skok. Eli urobila ešte jeden krok. Mačka zaspätkovala, skrčila sa, no neprestavala mraučať a Eline oči ani na chvíľu nepustila z dohľadu. Od nenávisti sa tak triasla, že puzdierko poskakovalo. Navzájom sa premeriavali. Eli sa pomaly pohybovala dopredu a prinútila mačku zacúvať do kuchyne. Rýchlo za ňou zatvorila dvere. Mačka za dverami nahnevane vrčala a mraučala. Eli sa pobrala do obývačky. Žena sedela na koženej pohovke. Na nablýskanej koži sa odrážali svetlá z televízora. Sedela s vystretým chrbtom a nepohnuto civela na modravú obrazovku. Vo vlasoch mala žltú mašľu. Na stolíku pred ňou stála miska so sušienkami a lopárik s tromi druhmi syra. Vedľa neotvorená fľaša vína a dva poháre. Zdalo sa, že žena si Elinu prítomnosť vôbec nevšimla, zaujímalo ju, čo sa deje na obrazovke. Sledovala prírodopisný film. O tučniakoch a južnom pole.
„Samček nosí vajíčko na nohách, aby sa nedostalo do kontaktu s ľadom.“
Po ľadovci sa hojdavo pohybovala skupina tučniakov. Eli si sadla na pohovku vedľa ženy, ktorá sa ani nepohla, akoby televízor stelesňoval prísneho učiteľa, ktorý ju za vyrušovanie vyvolá k tabuli.
„Keď sa samička po troch mesiacoch vráti, samčekove tukové zásoby sú spotrebované.“
Dva tučniaky sa na pozdrav dotkli zobákmi.
– Čakáte návštevu?
Žena sa strhla a chvíľu nechápavo hľadela Eli do oči. Žltá stužka zvýraznila strhanosť jej tvare. Krátko zavrtela hlavou.
– Nie, ponúkni sa.
Eli sa nepohla. V televízii sa zmenil program, na obrazovke sa v sprievode hudby zjavila panoráma južného Gruzínska. Mraučanie mačky v kuchyni sa zmenilo na… prosebný nárek. V miestnosti páchla chémia. Žena vylučovala pot s nemocničnou vôňou.
– Príde sem niekto?
Žena sa opäť strhla, akoby ju práve vytrhli zo spánku, a obrátila sa k Eli. Tentoraz sa však pozrela podráždene a medzi obočím sa jej zjavila hlboká vráska.
– Nie, nikto sem nepríde. Jedz, na čo máš chuť. – Vystretý ukazovák namierila na syry a zaradom ich pomenovala: – Camembert, gorgonzola, rokfort. Jedz, len jedz.
Povzbudivo mrkla na Eli, ktorá si vzala sušienku, vložila si ju do úst a pomaly prežúvala. Žena prikývla a znova sa zadívala na obrazovku. Eli vypľula lepkavé cesto do dlane a nenápadne ho pustila na dlážku za operadlom.
– Kedy musíš odisť? – spýtala sa jej žena.
– O chvíľu.
– Zostaň, koľko sa ti žiada. Mne to neprekáža.
Eli sa prisunula, akoby chcela lepšie dovidieť na televízor, teraz sa im dotýkali lakte. So ženou sa niečo stalo. Striaslo ju, zhrbila sa a spľasla ako prederavené vrecúško. Pohľad, ktorý na Eli uprela, bol nežný a zasnený.
– Kto si?
Eline oči na ňu hľadeli zo vzdialenosti niekoľkých centimetrov. Zo ženiných úst vychádzal dych plný nemocničnej vône.
– Neviem.
„Na jar cele Gruzínsko rozkvitá do nevídanej krásy…“
Žena prikývla, načiahla sa za diaľkovým ovládačom na stole a vypla zvuk. Mačací nárek sa teraz ozýval veľmi nástojčivo, no žena akoby ho nepočula. Ukázala Eli na kolena a spýtala sa: – Smiem?
– Samozrejme.
Eli sa trochu odtiahla od ženy, ktorá sa otočila, zdvihla nohy na pohovku a hlavu si položila na jej kolena. Eli ju začala jemne hladkať po vlasoch. Chvíľu takto sedeli. Na obrazovke sa z hladiny nečakane vynorili veľrybie chrbty, vytryskla z nich fontána vody a vzápätí zmizli.
– Rozprávaj mi niečo, – povedala žena.
– A čo?
– Niečo pekné.
Eli jej odhrnula pramienok vlasov za ucho. Žena dýchala pokojne, telo mala uvoľnené. Eli sa ozvala tichým hlasom.
– Raz… bolo to už veľmi dávno. Žil chudobný roľník so svojou ženou. Mali tri deti. Jedného chlapca a dievča, ktorí boli už dosť starí na to, aby pracovali spolu s dospelými. A ešte chlapčeka, ktorý mal iba jedenásť rokov. Všetci, ktorí ho zočili, tvrdili, že je to najkrajšie dieťa, aké kedy videli. Roľník bol iba nevoľník, ktorý sa celé dni plahočil na pôde bohatého statkára. O domácnosť a záhradu sa najčastejšie starala mama s deťmi. Najmladší chlapec im ešte ani nevládal pomáhať. Jedného dňa statkár vyhlásil súťaž, na ktorej sa museli zúčastniť všetky rodiny jeho poddaných. Všetky, ktoré mali chlapcov vo veku osem až dvanásť rokov. Nesľúbil im nijakú odmenu ani cenu. Napriek tomu to nazval súťažou. V určený deň mama priviedla svojho najmladšieho syna do zámku. Neboli sami. Na dvore už postávalo sedem iných detí s jedným alebo oboma rodičmi. Po chvíli prišli ešte traja chlapci. Chudobní rodičia vyobliekali deti do najlepších šiat. Na dvore čakali cely deň. Keď sa zmrákalo, zo zámku vyšiel muž a oznámil im, že teraz môžu vojsť.
Žena dýchala pokojne a zhlboka. Zaspala. Svojim dychom zohrievala Eline kolená. Pri uchu, pod vráskavou pokožkou, jej pulzovala krv. Mačka stíchla. Na obrazovke bežali záverečné titulky prírodopisného filmu. Eli položila ukazovák na ženinu tepnu a na končeku prsta cítila, že srdce jej bije slabo ako vtáčaťu. Eli sa oprela a opatrne pootočila žene hlavu. Všetky pachy prehlušovala ostra vôňa rokfortu. Stiahla z operadla prikrývku, naklonila sa a zakryla ňou syry. Ženin dych sa zmenil, v pľúcach jej pískalo. Eli sa k nej nahla a nos priložila až k pulzujúcej tepne. Mydlo, pot, vôňa starej pokožky… akýsi nemocničný pach… a ešte niečo, vlastná vôňa ženy. A za tým všetkým – krv. Keď sa Eli nosom dotkla krku, žena zakňučala a začala vrtieť hlavou, no Eli jednou rukou pevne zovrela žene ramená, druhou si pridržala jej hlavu. Otvorila ústa, ako najviac mohla, prisala ich na ženin krk, jazykom sa dotkla tepny a zahryzla. Zovrela čeľuste. Žena sa mykla, akoby ju zasiahol elektrický prúd. Telo sa vzopälo a nohy sa zapreli do opierky takou silou, že sa vyšmykla a na Eliných kolenách spočíval teraz jej chrbát. Z poranenej tepny tryskala krv a dopadala na hnedú kožu pohovky. Žena kričala, mlátila okolo seba rukami, strhla aj prikrývku zo stola. Eline nosové dierky zaplnil zápach plesňového syra. Vrhla sa na ženu, ústa pritlačila na jej krk a hlbokými dúškami pila. Ženin krik priam trhal ušne bubienky, preto si Eli uvoľnila ruku, aby jej ju mohla položiť na ústa. Krik slabol, ale žena voľnou rukou hmatala po stole, kým nenašla diaľkový ovládač, a udrela ním Eli do hlavy. Umelá hmota praskla a zároveň sa zapol zvuk v televízore. Po miestnosti sa niesli tóny úvodnej zvučky seriálu Dallas a Eli sa odtiahla od ženinho krku. Krv chutila ako liek. Morfín. Žena vypúlila oči na Eli, ktorá zrazu cítila ešte jednu chuť. Hnilobnú, čo sa miešala s vôňou plesňového syra. Rakovina. Žena mala rakovinu. Žalúdok sa jej od hnusu zdvihol, takže musela ženu pustiť a vystrieť sa, aby nevracala. Kamera zaberala Southfork a hudba prechádzala do crescenda. Žena už nekričala, ležala ticho, krv z nej vytryskovala čoraz slabšie a v pramienkoch sa vpíjala do ozdobných vankúšov na pohovke. Zaslzené oči s neprítomnym výrazom vyhľadali Eli. Žena zašepkala:
– Prosím… prosím…
Eli potlačila impulz zvracať a nahla sa k žene.
– Prosím?
– Prosím…
– Dobre. Čo mám urobiť?
– … prosím… ty… prosím…
Po chvíli sa žene zmenili oči, ustrnuli. Už nevidela nič. Eli jej zatlačila viečka. Z podlahy zdvihla prikrývku a položila jej ju na tvár. S vystretým chrbtom si opäť sadla na pohovku. Krv ju zasýtila, hoci jej nechutila, a ten morfín… Na obrazovke sa zjavil mrakodrap. Muž v kovbojskom obleku vystúpil z auta a pohol sa k ligotavému mrakodrapu. Eli sa pokúsila vstať. Nepodarilo sa jej to. Mrakodrap sa začal vlniť a krútiť. Na jeho sklenených stenách sa zrkadlili oblaky, čo pomaly plávali po oblohe a nadobúdali tvary zvierat a rastlín.
Eli sa rozosmiala, keď sa muž v kovbojskom klobúku posadil za písací stôl a ozval sa po anglicky. Rozumela, čo hovorí, ale boli to nezmysly. Poobzerala sa okolo seba. Celá izba sa krútila, vôbec nechápala, ako je možné, že televízor nespadol. Kovbojove slova jej rezonovali v ušiach. Eli hľadala ovládač, no ten zletel za stôl a rozpadol sa. Musím umlčať kovboja. Eli sa zošuchla na dlážku, štvornožky sa dostala pred televízor a pod vplyvom morfínu v tele sa smiala postavám, čo na obrazovke hýrili farbami. Na viac sa nezmohla. Padla na brucho a do očí ju bodali pestré farby.