S Lenonou Štiblaríkovou nejen o zombiích, hororu a vydavatelství Hydra

Měl jsem milou příležitost podrobit záludným otázkám slovenskou spisovatelku Lenonu Štiblaríkovou, jejíž loňskou novinku Skap a level up! jsem nedávno recenzoval pro Děti noci.

Jak ses vlastně dostala ke psaní a celkově k fantastice?

K písaniu ma priviedla moja „druhá hlava“ Hydry. Katarína Soyka. Posielala mi mailom svoj rukopis románu Sklený vrch, ktorý som čítala, komentovala a pomáhala jej s opravami a zmenami. V pauzách, kedy som netrpezlivo čakala, kedy mi zasa pošle pokračovanie, som si vymýšľala vlastný príbeh, a tak som si ho zamilovala, že som o ňom večer snívala a premietala si v mysli situácie, rozhovory a dejové zvraty. Napokon som to už nevydržala a začala príbeh písať (vďaka ti Bože za notebook a Word!, lebo na písacom stroji by som to nezvládla, ani ho nemám a rukou som si už písať odvykla).

Takto začal vznikať Astrálny pútnik – moja zhmotnená túžba a predstava o astrálnom cestovaní, a neskôr Šťastlivec, ktorý sa tiež odohráva vo vesmíre, ale už nevyužíva astrálny prenos, zato sa tam veľa špekuluje o šťastí, o tom, ako si ho pritiahnuť, ako ním platiť, uchovávať ho a ako ho niekomu uchmatnúť. Tento román som poslala do súťaže O poklad moravského sklepa a on vyhral! Bola som tým veľmi milo prekvapená a aj reakciou porotcov, ktorí z neho boli nadšení. Odporúčali mi vydať ho (pohladenie môjho spisovateľského ega nemohlo prísť v lepší čas). Veľmi ma potešilo, že moje príbehy sa páčia nielen mne (a Soyke). Takže sme začali hľadať slovenského vydavateľa. No nebavilo nás čakať na pozitívnu odpoveď a nadšených redaktorov, ktorí by nám ihneď po prečítaní rukopisu strkali do rúk zmluvy s honorármi, takže sme si založili vlastné vydavateľstvo a opäť začali s hľadaním, tentoraz korektora, zalamovača a tlačiara! To rýchle tempo tvorivosti nás dodnes neopustilo, hoci si stále vravíme, že musíme spomaliť a viac sa venovať písaniu než vydávaniu kníh, ale poznáte to: človek mieni…

Fantastiku som si zamilovala ešte skôr, než som zistila, že to, čo najradšej čítam a čo vyhľadávam v knižnici, je fantastika. Pani v knižnici ma zaháňala k regálom s knihami, vhodnými pre deti v mojom veku, ale ja som vytrvalo siahala na knihy pre starších žiakov. Neskôr sa priamo v škole konali akcie, na ktorých sa predávali knihy. Väčšinou ich predajca rozložil na jednu dve lavice v hale a žiaci si ich kupovali. Boli to novučičké knihy s peknými obálkami a mnohé sa do kníhkupectiev ani nedostali, preto nás k sebe lákali. Na vysokej škole v Bratislave som objavila Brloh (kníhkupectvo špecializované na fantastiku) a odvtedy som už bez dvoch troch kníh neodišla. Mám Zaklínača v starých vydaniach aj Rogera Zelazneho, Anne McCaffrei a ďalších autorov, ktorých som prečítala niekoľkokrát a stále si vravím, že až budem na dôchodku, tak si ich znova s chuťou prečítam.

Jsi jednou z hlav žánrového vydavatelství Hydra. Mohla bys zavzpomínat na začátky tohoto slovenského vydavatelství a svou roli při jeho vzniku?

Mali sme veľké plány a sny, verili sme, že nájdeme množstvo fanúšikov fantastiky a čitateľov, ktorí túžia čítať slovenských autorov, len zatiaľ o nich nevedia. No my im dáme veľa dobrých kníh a všetko pôjde ľahko, rýchlo, stačí sa len trochu posnažiť. Už-už sa to rozbehne! Postupne sme vytriezveli, ale stále dúfame, že sa to už-už rozbehne, he-he!

Vydávanie kníh je nikdy nekončiaca drina, pri ktorej ako vydavateľky častokrát musíme odložiť vlastný rukopis alebo premyslenú poviedku bokom, aby sme dokončili, doopravovali alebo desiatykrát upozornili autora na tú istú chybu, ktorú urobil a ktorej sa nedokáže zbaviť. Do toho tŕpnete, či kniha z tlačiarne vyjde tak, ako ste chceli, či ste vy alebo niekto iný neurobili nejaký kiks a budete mať v sklade 500 kusov nepodarkov, lebo vždy sa môže niečo pritrafiť. A potom sa trasiete, aby kniha zaujala, aby sa predávala, lebo inak vám ju z distribúcie po roku vrátia a zasa máte problém s tým, ako a komu ju predať, aby sa vám vrátili náklady a mohli ste vydať ďalšiu knihu.

Dnes je príliš veľká ponuka, je pretlak nielen kníh, ale aj e-bookov, audiokníh, kníh v pôvodnom jazyku, sfilmovaných kníh, seriálov a PC hier a životný čas ostáva stále rovnaký. My chceme ľudí prilákať k čítaniu našich kníh, ale je tu veľa iných lákavých možností, ako stráviť svoj voľný čas, čomu sa venovať po večeroch. Čím viac možností existuje, tým menší priestor kniha dostane. Akákoľvek kniha. Sami autori čítajú stále menej a menej slovenskej tvorby, tak ako to môžeme chcieť od bežných ľudí? Ale my to chceme.

Preto sa vydaním knihy nič nekončí – to stále zdôrazňujeme našim autorom. Pre viacerých sa totiž záujem o ich vlastnú knihu končí tým, že im ju vydáme. Lenže pre nás je to len začiatok. Propagácia knihy, propagácia autora, neustále pridávanie príspevkov, recenzií, ohlasov, sledovanie čítanosti a predaja – to všetko si ukrajuje z nášho času a energie, ktoré sme mohli venovať písaniu. Na druhej strane, cítime rozdiel, ak nejaká kniha „vystrelí“ a ľudia si ju rozchytajú, píšu spokojné ohlasy, alebo si len medzi sebou o knihe a autorovi povedia a titul sa rýchlo vypredá.

Dnes je najúspešnejší ten autor, ktorý je aktívny na sociálnych sieťach, pričom jeho kniha nemusí byť ani dobrá, len sa o nej dozvie viac ľudí. Tichý introvert má smolu, prevalcujú ho aktívni krikľúni a šoumeni, ktorí sa radi natáčajú alebo hovoria na kameru. Už nejde ani tak o knihu, ako o imidž autora, jeho „meno“ či akýsi vytvorený obraz o autorovi. Neplatí, že dobrá kniha si svojich čitateľov nájde. Čo z toho, ak ich je len dvadsať a náklad bol 1500 kusov? Preto hľadáme takých autorov, ktorí buď majú okolo seba nejakú čitateľskú základňu, veľa fanúšikov, známych, nejaký klub alebo sa vedia a chcú propagovať (ako napríklad Mark E. Pocha, Anton Stiffel, Ivana Molnárová Dubcová).

Trošku z jiného soudku. Jak se žije na východním Slovensku?

Perfektne, ta ne? Hory, lesy, hrady, medvede a krčma na každom rohu. Všetci turisti vedia len o Tatrách, takže ak pri výstupe na Sninský kameň stretnem piatich odvážlivcov, idú mi oči vypadnúť a pozdravíme sa (odzdravia mi maďarsky a česky! Ty kokso!). Máme tu veľké svadby a pašerácke klany, dokonca aj utečenecký azylový tábor a rómsku osadu so svojským koloritom. Takú pravú, akú si viete predstaviť len na základe novinárskej reportáže. Diaľnica je päťdesiat kilometrov ďaleko, bližšie je Ukrajina a Poľsko, ale máme tu jedno z troch múzeí Andyho Warhola (v Medzilaborciach). Cesta do Bratislavy vlakom mi trvá 9 hodín a vždy je tam iné počasie ako v Humennom, takže mám pocit, že Slovensko musí byť väčšie, než ako ho zakreslili do mapy.

Jaké jsou tvoje záliby nesouvisející se psaním a obecně s fantastikou?

Rada behám, plávam, zaujímam sa o apiterapiu (liečba včelími produktami), venujem sa aj turistike a v zime lyžovaniu, hoci toho snehu akosi ubúda. Päť kilometrov za Humenným som mala vlek, bohužiaľ ho pre nedostatok snehu zrušili.

Všiml jsem si, že svůj menší vzrůst dobře kompenzuješ prořízlou pusou. Souvisí to opravdu s tím, anebo jde spíše o klasický projev východňárské nátury?

Malé dievča musí kričať, mávať a súčasne pri tom nadskakovať, aby ho bolo v spoločnosti počuť. Účinné bývajú aj duchaplné bonmoty a slovné prekáračky, ale tie si vyžadujú spoločníkov naladených na rovnakú nôtu. Ešteže na cony chodí dostatok podobne podivných a milých ľudí, s ktorými si mám čo povedať. Rozchádzame sa unavení, veselí a s pocitom, že bolo super pobudnúť v takej skvelej spoločnosti.

Dokázala by sis představit svůj život bez možnosti literárního projevu? Čemu by ses věnovala, kdybys nepsala?

Určite by som viac čítala, mala by som napozerané všetky seriály a filmy, ktoré zatiaľ len chcem vidieť, ale nemám na ne čas, a písala by som na ne recenzie. Skúšala som kresliť a hrať na hudobný nástroj, ale v tomto smere som úplné nemehlo, niekde na úrovni 5-6 ročného dieťaťa. Nemám hlas ani cit či šikovnosť potrebnú na ručné práce. Skúšala som šiť, nedopadlo to vôbec dobre, krížikový steh zvládam, ale čo s tým potom? Dečky a obrazy nemám kam dať a len mi zaberajú miesto, takže som s tým prestala.

Skúšala som vytvoriť doma kúsok prírody: akvárium, kvetinový balkón, bylinkový balkón, jahodový balkón, balkón s kŕmidlom pre vtáky. Nič z toho neprežilo počiatočnú fázu rozvoja, na vyšší level sa nedostali ani izbové kvetiny (v tomto čase v počte dvoch prežívajúcich kusov). V minulosti by som sa prácou svojich rúk rozhodne neuživila, preto ma fascinujú videá, v ktorých si ľudia v prírode dokážu sami postaviť úkryt, založiť oheň, uloviť a pripraviť jedlo, postaviť domček, založiť záhradku, vyrobiť hlinený riad a celkovo sa o seba postarať. V ich podaní to vyzerá ako hračka! Zábava, ktorá by bavila aj mňa (v nejakej reality šou alebo podobnej súťaži o boji o prežitie).

Zo všetkého najradšej spím alebo aspoň ležím v posteli a snívam. Vďaka tejto záľube vznikajú moje fantázie a tie už potom len napíšem a rozviniem do vhodnej podoby.

Tvůj nejnovější román se zaobírá zombie apokalypsou spojenou s počítačovou hrou. Jak tě toto spojení napadlo?

V slovenskej fantastike tento motív ešte nebol, ale dosť častý je v inojazyčnej fantastike. Vyštudovala som španielčinu-ruštinu a počas covidu, keď som našla weby ponúkajúce audioknihy zdarma, tak som po nich skočila a odvtedy som si napočúvala desiatky postapo príbehov, v ktorých hrdinovia získali interfejs a pustili sa do zabíjania mutantov. Prišlo mi to zábavné a v duchu som začala spriadať vlastný príbeh odohrávajúci sa na Slovensku. Pojala som ho s humorom, takže žiaden strach, je vhodný aj pre citlivejšie povahy. Postapo romány bývajú pochmúrne a pesimistické, plné temných vízií budúcnosti, násilia a krutosti, ale ja som optimista, tak prečo nepojať postapo s vtipom a nadhľadom? My fantasti môžeme byť pripravení na každú životnú situáciu a ja ponúkam jednu z možných budúcností ako na tanieri. Takže, keby sa vám po otrase pred očami zjavil interfejs, už budete vedieť, ako postupovať. Teda, len ak si prečítate Skap a level up!

Minimálně scéna s vyčištěním budovy úřadu vlády se četla jedna radost. Přiznej se, jak sis její psaní užívala?

Áno, zgustla som si na každej politickej postavičke, nechala ich všetkých zmutovať a bojovať o život len preto, aby som ich mohla nasekať. Autori majú nad postavami určitú moc, horšie je, keď sa niektoré postavy vyšmyknú spod kontroly a začnú si vyžadovať hlavnú úlohu v príbehu. Ja som ich, našťastie, pevne zvierala pod krkom a nepustila ich do sveta šíriť „politické dobro a právo na prídel ľudského mäsa pre všetky zombie bez rozdielu“.

Které ze svých dřívějších knih bys čtenářům doporučila a proč?

Pre jemné povahy Bratislavskú bludičku, pre dobrodruhov Táto krajina nie je pre slabých a Prehnité mesto a pre milovníkov postapa Panelák a Skap a level up! Každý čitateľ je iný, preferuje iný žáner a ja som dosť ako chameleón – v rôznych obdobiach mám chuť písať rôzne žánre, nestojím na jednom mieste, bežím ďalej, vyvíjam sa. Od snílka cez nezávislú devu až po krvilačnú pomstychtivú beštiu (obrazne povedané a len v knihách, prosím).

Nedokázala by som s tými istými hrdinami a v jednom svete stráviť celé roky a prplať sa s ich bežnými starosťami. Oživujem postavy, dám im charakter, cieľ, príbeh a nech si letia. Jedna čitateľka mi kedysi, ešte na začiatku mojej spisovateľskej kariéry, napísala, že pri čítaní Šťastlivca sa tak zžila s hrdinami a s ich životom, že po skončení príbehu dlho nedokázala siahnuť po inej knihe. Akoby bola v duchu stále s nimi a nechcela sa ich pustiť, prerušiť s nimi kontakt. Prišlo mi to veľmi zvláštne a na druhej strane ma to aj potešilo.

Bojíš se ráda?

Knižne a filmovo áno, ale v realite mám rada veci pod kontrolou. So správnym partnerom (partnerkou) som schopná aj dobrodružných výprav či nebezpečných akcií, ale sama nemám sklon riskovať. Takže kŕmiť žraloky, skákať z lietadla či vyliezť na aktívnu sopku áno, ale iba s niekým po boku, inak ma to nezaujíma a nebaví. Možno potrebujem svoju odvahu niekomu dokazovať a samej sebe to nemám zapotreby. A kvôli pekným selfíčkam už vôbec nie. Verím vo svoje osobné šťastie, že ma pred nebezpečenstvom ochráni alebo ma od neho nejakým spôsobom odvedie preč, stačí aj sekunda či meter, ale nešťastie ma tesne minie tak, že si to častokrát ani sama neuvedomím, až niekto iný mi povie, že som mohla zle skončiť.

Jaká filmová a literární monstra jsou tvoje nejoblíbenější?

Votrelec, lebo bol môj prvý, klaun Pennywise, lebo je krásne desivý, Dexter Morgan, lebo je skvelý vo svojej podivnosti a pedantnosti. Brilantný je Christian Bale v American psycho.

Které nejtajemnější místo na Slovensku nebo v Česku máš ráda a proč?

Každé ľuďmi opustené miesto je istým spôsobom tajomné. Staré pionierske tábory, zrúcaniny hradov, kaplnky za dedinou, schátrané JRD, bunkre z 2. sv. vojny, tajomné diery či rúry v lese, do ktorých údajne v 90. rokoch hádzali mafiáni rozštvrtené ľudské telá. Skaly nezmyselne trčiace zo zeme, krížne cesty v noci – každé z nich môže byť dejiskom hroznej udalosti, domovom príšery či nepokojného ducha, miestom zločinu alebo rituálu. Motely, hostely, byty, v ktorých sa niekto obesil, mosty, pod ktorými sa strácajú bezdomovci.

Zaujímajú ma tzv. „mestské legendy“ – príbehy, ktoré sa nestali, alebo ak sa niečo podobné pritrafilo, ľudia si ich zveličili a nafúkli do krvavých podrobností a desivých detailov. Napríklad príbeh o matke, ktorá sa veľmi ponáhľala a v chvate uložila dieťatko do kočíka, prikryla ho a utekala s kočíkom do mesta. Ignorovala detský plač a krik, lebo sa fakt ponáhľala a dieťa bývalo plačlivé. Keď prišla do cieľa a vybrala revúce nemluvňa, nemalo nohy, lebo mu ich odhryzla krysa ukrytá celý čas v kočiari. Takéto príbehy mi pripomínajú balady, len sú z mestského prostredia.

Tvoje tvorba je v rámci fantastiky docela pestrá. Který subžánr je tvoje srdcovka a proč?

Rada striedam space operu s mestskou fantasy, temnou fantasy a postapom. Keď prečítam 3-4 knihy z jedného žánra, potrebujem prejsť na iný, aby som cítila iné podnety, objavila nové možnosti, zžila sa s iným typom hrdinu.

Práve teraz počúvam knihy o hrdinoch, ktorých duša sa po smrti preniesla do minulosti (vlastnej, alebo do cudzej), alebo do tela mladého chudobného mága či do tela mimozemšťana na cudzej planéte. Všetci začínajú ako chudobní a neznalí nováčikovia, ale vďaka spomienkam na predchádzajúci život sa postupne vypracujú, menia svoje okolie, vymýšľajú nové veci, experimentujú, spoznávajú spoločnosť, dobu, do ktorej sa dostali, a zavádzajú rôzne vylepšenia.

Občas sa zamyslím, čo by som robila ja? Ako by som sa správala a čo by som zmenila, keby som sa po smrti opäť prebrala vo vlastnej minulosti? Opäť by som mala dvanásť rokov, na krku červenú šatku a v ruke prvomájové mávatko. Ako by som sa pozerala na svet a na ľudí? Čo by som robila s vedomím toho, čo sa udeje? Ako by som to využila? Šla by som tou istou cestou? Alebo by som niečo urobila inak? Lepšie? Boli by to spomienky na minulý život alebo vedomie (predpovedanie) budúcnosti? Čo by si mysleli a ako by moju zmenu vnímali ľudia okolo mňa? Reč, vkus, spôsob obliekania, účesy – veľa vecí by som už nevnímala tak ako kedysi. Už nikdy trvalá a náplecníky! Neoholené podpazušie! Skúste sa zamyslieť nad svojim detstvom a nad tým, aký bol vtedy svet, ľudia, spoločnosť, ako veľmi sme dnes iní.

Kromě četných románů a novel jsi i plodnou autorkou povídek, které vycházejí v antologiích nejenom u Hydry. Která z nich se ti psala nejsnáze a která naopak dala nejvíc zabrat?

Najľahšie sa mi píšu mikropoviedky alebo niečo krátke a humorné, prípadne akčné. Trápim sa s hororom, lebo ten potrebuje nielen krv a mäso, ale najmä postupné budovanie napätia, psychológiu hrdinov a motiváciu. Desivosť a strach vníma každý inak, nie je jednoduché vytvoriť naozaj dobrý horor, ktorý nebude stokrát obžutý a banálny, len s inými postavami. Horor treba prežívať s hrdinami a sústrediť sa pri jeho písaní na opisy, prostredie a vzťah, ktorý by si mal čitateľ k hrdinovi vytvoriť, aby sa o neho bál. S akciou a humorom je to jednoduchšie.

Co chystáš do budoucna pro čtenáře? Na co se můžeme těšit?

Mala by mi vyjsť poviedka v zbierke extrémneho hororu (názov zbierky ešte neviem), ale poviedka sa mi, myslím, vydarila. Je tam sex, temné rituály, úchylná rodinka a slečna v problémoch. Veľmi ma bavilo písanie ekologickej poviedky pre iný zborník. Dej sa odohráva v budúcnosti, kedy ľudia žijú v mrakodrapoch a von do prírody sa vôbec nedostanú. Majú o nej skreslené predstavy, lebo sú zámerne vychovávaní v strachu zo zvierat, z rastlín, hmyzu a stromov, majú fóbiu z voľného neba a veľkých priestorov. Najlepšie sa cítia vo virtuálnych kapsulách. Svoj nepodmienený príjem a sociálny kredit si musia odpracovať chôdzou v obrovských valcoch (ako škrečky) a odovzdávaním biologického materiálu v zberniach. Môj hrdina sa túži vyslobodiť, hoci slušne zarába a má výhodné postavenie v spoločnosti. Nie je však šťastný.

No a mám rozpracovanú mestskú fantasy pre zborník vydavateľstva Hydra. Hrdina sa zamestná ako klaun na zvláštnych večierkoch a snaží sa zistiť, prečo robí to, za čo mu platia také veľké peniaze. Pôvodne mala byť poviedka o strachu z výťahu, ale vyvíja sa iným smerom, takže sama neviem, ako to dopadne, ale už sa teším na záver.

Veľa skvelých kníh do vašej police, Lenona Štiblaríková

Děkuji za rozhovor a pevně věřím, že jsem si z něj neodnesl nové poznatky a zajímavé myšlenky jen já sám, nýbrž i ostatní milovníci fantastiky. Ještě jednou ze srdce děkuji, Lenono, a přeji ti, ať ti to dál píše minimálně tak jako doposud, nebo ještě lépe.