Rozhovor s Markem E. Pochou

„Rozprávky v Dobšinského pôvodnom výbere sú kruté, drastické, brutálne, plné sadistických, kanibalských a perverzných motívov. V istom zmysle to robí zo mňa Dobšinského našej doby!“

Mark E. Pocha je jedním z nejvýraznějších autorů současného slovenského horroru. Je autorem mnoha explicitních hororových povídek, románu Krajina kanibalov (2016, Hydra), editorem antologií Kniha bolesti, Na hroby a Zombie apokalypsa, je nositelem mezinárodního literárního ocenění Encouragement Award a dekadentním facebookovým umělcem. Právě vrcholí přípravy na vydání jeho druhého románu Kontakt: Záhuba prichádza z nebies. Křtít se bude na SlavConu v Bratislavě. Trošku jsme budoucího otce nového krváku vyzpovídali.

 

Kdy jsi viděl první hororový film a který to byl? Nebo byla první kniha?

Na počiatku boli Votrelec, Lesný duch a Návrat živých mŕtvych. Teda samé nežnosti. Tieto diela ma doslova definovali. Výraznú stopu zanechal aj film Excalibur, pri ktorom som sa ako dieťa tiež veľmi bál a vnímal ho ako horor. Predtým, ešte ako celkom malý sopliak, som samozrejme vyrastal na ľudových rozprávkach, mýtoch a legendách – všetko žánre, ktoré obsahujú hrôzostrašných prvkov až-až. Neskôr som objavil Stephena Kinga – a od tej chvíle bolo všetko jasné.

 

Jaké byly tvoje spisovatelské začátky?

Prvú poviedku som napísal ako deväťročný. Prečítali si ju mama s otcom a ich reakcia bola taká, že potom som najbližších osemnásť rokov nenapísal ani riadok beletrie. Venoval som sa však novinárčine, po celý čas. Prácu s textom mám teda takpovediac v krvi. A keď dozrel čas, príbehy, ktoré si žiadali byť vyrozprávané v literárnej forme, sa vydrali na povrch sami od seba. Vôbec nad nimi nemám kontrolu, dávam im voľný priebeh.

Pokiaľ ide o nejaké „oficiálne“ začiatky, tak prvý zárez do pažby datujem do roku 2008, kedy som sa s ľahkou splatterovou poviedkou prebojoval do zborníka súťaže Ježíšku, já chci plamenomet. Odvtedy som zabodoval prakticky v každej českej a slovenskej literárnej súťaži. Postupne som sa zoznámil so scénou a vydavateľmi, slovo dalo slovo, vznikla prvá antológia, a odvtedy už sa ten vozík dajako vezie.

 

Přezdívá se ti Charles Manson slovenského literárního horroru a jsi na to právem hrdý. Máš ještě nějaký další level, kterého bys rád dosáhl?

Ja to práveže vnímam tak, že ešte som žiaden level nedosiahol. Poviem to takto: stojíme na začiatku novej, temnej literárnej epochy… a ja som jej zvestovateľ. V tom spočíva moje poslanie. Ktovie, kam nás to všetkých zavedie?

 

Ruku na srdce, co tě upřímně nejvíce baví na psaní děsivých příběhů?

Aby som mohol túto otázku zodpovedať, najprv by som musel nejaké srdce mať. Ale nie, žartujem, veď ja ho mám… Ibaže je z kameňa! A čo ma na písaní hororu baví? Úplne všetko! Najviac momenty, keď sa príbeh vymkne kontrole a ide si vlastnou cestou, alebo keď zistím niečo o postave, čo som dovtedy nevedel. Slovom, spontaneita tvorivého procesu.

 

Zažil jsi na vlastní kůži nějakou hodně děsivou situaci?

Raz pri pretláčaní rukou som utrpel špirálovú zlomeninu ľavého nadlaktia. To bolo dosť hnusné. Keď kosť pukla, vydalo to odporný a ohlušujúci zvuk – najprv som si myslel, že sa zlomila noha dreveného stolíka, o ktorý sme sa so súperom opierali.

Bežné nočné desy typu „sám doma a všetko naokolo vydáva čudné zvuky“ ani nerátam.

Ale potom sa mi stali aj iné veci a nie o všetkých hovorím verejne. Radšej si ich nechávam pre svoje príbehy. Môžem povedať len toľko, že som bol pri neúspešnom pokuse o resuscitáciu a strávil som niekoľko nocí s bývalým trestancom. To bola zaujímavá skúsenosť. A tie historky, čo mi vyrozprával…

 

A co třeba nadpřirozené jevy?

Verím, že sú veci, ktorým nerozumieme a nikdy rozumieť nebudeme. Takisto mi je jasné, že ak existujú neviditeľné vlny a prúdy vydávané povedzme elektronickými zariadeniami, potom sú možnosti existencie ďalších nevidených a nepozorovateľných javov prakticky neobmedzené.

 

Hrdiny románů Krajina kanibalov i Kontakt jsou obyčejní mladí lidé z tvé vlasti. Nechal ses při jejich tvorbě inspirovat nějakými skutečnými osobami?

Môj modus operandi pri tvorbe postáv je ten, že ich netvorím. Jednoducho im dovolím prísť ku mne. Všetko sa odohráva v procese denného snívania – kdesi v tme sa objaví hmlistá tvár… Potom meno… Potom charakteristická vlastnosť alebo hláška… A už to ide.

Samozrejme, najradšej som tomu, keď majú postavy reálny základ. Uprednostňujem mať veci odžité, ako čisto len vyfabulované. Preto sa rád strmhlav vrhám do rôznych dobrodružstiev a spoznávam nových ľudí – nikdy nevedno, kto ma k čomu inšpiruje. Múza sa potuluje v uliciach a mrzne, tak prečo ju trošku nezohriať!

 

Vydal jsi i nehororový román Semester zakomplexovaného sviniara. Chystáš i do budoucna nějakou žánrovou odbočku?

Dopredu nikdy neviem, čo sa bude diať. Nechávam tvorivosti voľný priebeh. Nie je dobré o tom priveľa premýšľať – nech si podvedomie robí, čo chce. Ak je teda za tieto veci zodpovedné podvedomie, a nie démon-našepkávač z iného časopriestoru.

 

Ale nějaké plány alespoň do té nejbližší budoucnosti už ti našeptal…

Na jar sa na čitateľov ako torpédo naplnené hnisom a žiletkami vyrúti Kontakt: Záhuba z nebies. Príbeh študentov žúrujúcich v slovenských horách, kde narazia na havarované UFO. Od tej chvíle končia sexuálne radovánky a drogové halucinácie predčí príšerná realita. Bude to vlastne taký našinecký Evil Dead… Ibaže s mimozemšťanmi!

Okrem toho mi má vyjsť poviedka v zborníku Ve špatném čase na špatném místě, krstiť sa bude v zime na pražskom Horrorcone. A na rok 2018 pripravujem ďalšiu antológiu, ktorej téma je zatiaľ prísne tajná, ale poviem vám, také niečo tu ešte nebolo.

Nuž a román, na ktorom práve pracujem a ktorý bude nasledovať po Kontakte, je veľmi špecifický: pri jeho čítaní sa budete zadúšať smiechom, plakať, zlostiť, triasť strachom a grcať súčasne!

Na záver netreba zabúdať na jedno: kto si kúpil jednu moju knihu, zjavne rád experimentuje. Ale kto si kúpil DVE, ten je zrelý na diagnózu! Muhhahahahhhh…!!!

 

Děkujeme za rozhovor.

Více o autorovi a jeho díle naleznete na: markepocha.webnode.sk